Na večeru urobila mamka zemiakové placky z nových zemiakov. Ani nečakali ocka, lebo sa to nedalo vydržať. Placky prevoňali celý dom, dokonca aj susedom sa zbiehali slinky. Pokým dopili kyslé mlieko a utreli si spod nosa biele fúzy, skúsila mama opatrne:
„Tak ako, našiel si si v škole nejakého kamaráta?“
Odpovedal očami. Boli smutné.
„A pani učiteľka? Neviem ako tebe, ale mne sa celkom pozdáva,“ skúšala ďalej mama.
„Je pe-pe-pe-kná. A s-s-si z nás u-u-u-ťa-ťahuje,“ horkoťažko dostal zo seba.
„Aj z teba?“ stŕpla mama a prebudila sa v nej šelma, ktorá chce chrániť svoje mláďa.
Mláďa sa však začalo neuveriteľne smiať. Až sa zadúšalo. Aj mama sa pridala.
„P-p-poveda-dala, že jej p-p-p-ripo-mínam, neuhádneš k-k-koho,“ a znova salva smiechu.
„Predsa ocka. Odkiaľ pozná tvoja pani učiteľka nášho ocka?“ zamrzol mame úsmev.
„Nieeee,“ protestovalo mláďa a utrelo si zaslzené oči. „Sama.“
„Akého Sama? “ čudovala sa.
„Z Pána prs-te-te-ňov,.“ zvážnelo mláďa a hľadalo súhlas v maminých očiach.
Mamine oči odpovedali úplne jednoznačne.
„Tvoja pani učiteľka je veľmi múdra.. Boh ti poslal anjela, ktorý ti pomôže,“ povzbudila ho mama a nasledovalo asi m-m-mili-ó-ó-ón- ob-ob-jatí.
© Júlia Hubeňáková, 6. 9. 2015 23. nedeľa v Cezročnom období
Ježiš opustil končiny Týru a cez Sidon prišiel ku Galilejskému moru do stredu dekapolského kraja.
Tam priviedli k nemu hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku. On ho vzal nabok od zástupu, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu: „Effeta,“ čo znamená: „Otvor sa!“ V tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával.
A prikázal im, aby o tom nikomu nehovorili. Ale čím dôraznejšie im prikazoval, tým väčšmi to rozhlasovali a s tým väčším obdivom hovorili: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch aj nemým reč.“ Mk 7, 31-37
