Sidónia

IMG_2634

Také obyčajné dievča, akých sú stovky, tisíce. Občas pojašená, občas tvrdohlavá ako mulica, občas…, nie neboj sa, tento príbeh nie je o tebe. I keď, ktohovie. Stalo sa to na matematickej olympiáde. Sidónia bola v matematike jednotka. Aj sa tak vyjadrovala. Keď ju pochytila matematická šaľka, nerozumeli jej ani vlastní rodičia. Veď posúďte sami. V rámci bežnej debaty pri večeri, Sidka napr. povedala: „Keď máš štvorec, ktorý má dĺžku strany racionálnu, tak jeho uhlopriečka ju má iracionálnu.“ Rodičia zjedli špagety bez prežuvania. Olympiáda sa rozbiehala. Nováčikovia boli vyplašení, mazáci sa tvárili, že to majú v malíčku, Sidónia tiež. Už mala vypočítané všetky zadania, teda skoro všetky. Prvému príkladu nie a nie porozumieť. Videla, že aj mazáci sa trápia. „Pane Bože, pomôž, to akože nevyrátam tento príklad, alebo čo? Pane, pomáhaj,“ žobronila. Hlava bola ako balón. Nie okrúhla, ale dutá. Pri susednom stolíku sa ktosi zamrvil, zakašľal. Jasné, chalan z opačného konca republiky, jej mnohoročný rival. Páčila sa mu, občas chatovali. Pootočil a nadvihol svoj hárok. Ten teda píše riadne veľké kone. V balóne nastal výbuch, explózia. Príklad mal úplne triviálne riešenie. Och! Sidónia ho pritom rátala systémom naokolo bližšie. Chytila do ruky pero a začala naháňať sekundy. Už ich veľa nezostávalo. Okrem blesku v hlave sa jej tam začalo vkrádať aj čosi tiché, tichulinké, bolo to však o to nástojčivejšie. Podvedome chytila strieborný krížik, ktorý nosila na krku.  „Podvádzaš…, klameš…, chceš sa zachrániť, no padneš na hubu….“  „Veď ja som to vedela,“ čičíkala svedomie Sidónia. Zvonec ukončil olympiádu, zo všetkých spadol balvan a bolo počuť ťažké vydýchnutia. Dozorujúci učiteľ začal zbierať hárky. Sidónia mala svoje príklady pekne uložené na kraji stola, pekne vyrátané, pekne zapísané. Keď zberač hárkov zobral jej súťažnú prácu, bez slova mu ju uchmatla a hneď prvý hárok potrhala. Všetci si išli oči vyočiť. Wau! Až potom sa Sidónia spamätala, srdiečko mala síce  v hrdle, ale v tvári  povolil kŕč a vystriedal ho pokojný úsmev.

Vravela som, nebol to príbeh o tebe, i keď ktohovie.

© Júlia Hubeňáková, 23. 6. 2013

Keď sa raz Ježiš osamote modlil a boli s ním učeníci, opýtal sa ich: „Za koho ma pokladajú zástupy?“

Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní hovoria, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov.“

„A vy ma za koho pokladáte?“, opýtal sa ich.

Odpovedal Peter: „Za Božieho Mesiáša.“

Ale on im dôrazne prikázal, že to nesmú nikomu povedať, a dodal: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.“

A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“ Lk 9,18-24

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.