Utorok po 1. pôstnej nedeli – slovo k prvému čítaniu (Iz 55,10–11)

Toto hovorí Pán: (10) „Ako z neba padá dážď a sneh a nevracia sa späť, lež napojí zem a zúrodní ju, aby z nej klíčilo, aby obdarovala rozsievača semenom a dala chlieb hladnému, (11) tak bude so slovom, ktoré vychádza z mojich úst: nevráti sa ku mne naprázdno, ale vykoná všetko, čo chcem, a vydarí sa jeho poslanie.“

Iz 55,10–11

Prorok Izaiáš nám v dnešnom kratučkom čítaní predstavuje Boží svet, v ktorom nič nie je samo pre seba, pretože všetko má svoje poslanie. Dážď a sneh je pre zem; a zem obdaruje rozsievača. Slovo je pre človeka a človek je pre Boha. Boh hovorí s veľkou ľahkosťou, ktorá sa zrkadlí v obraze snehu (hebr. šeleg) padajúceho z neba (v. 10), o tom, že sa jeho slovo splní. A čitateľ v duchu vidí poletovať snehové vločky ako keby niekto roztrhol perinu. So snehom súvisí aj úrodný dážď (v. 10). Tu sa myslí konkrétne na zimný dážď (hebr. gešem), ktorý padá v oblasti Palestíny (Dubovský, 257) od polovice decembra do marca a je dôležitým zdrojom vlahy.

Romanticky pôsobiaca reflexia o účinnosti Božieho slova však nie je až taká idylická, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Dejiny Izraela boli plné situácií, v ktorých Božie výzvy k jeho ľudu nenašli odozvu a jeho slovo neprinášalo očakávané ovocie. (Ratzinger, 28). A teda otázka je, kedy sa toto slovo splní? Presný termín sa v texte nenachádza. Je to skôr uistenie, že Pánovo slovo sa určite presadí bez akéhokoľvek podmieňovania a časového ohraničenia (Berges, 85). Text pozýva čitateľa vstúpiť do dynamiky klíčenia (v. 10). Na začiatku tohto procesu nie je navonok viditeľné vôbec nič, ale konečný výsledok je, že sa stane všetko, čo chce Boh (v. 11).

Hebrejská Biblia podáva myšlienku toho, čo chce Boh, o niečo pestrejšie. Chcenie je záležitosť vôle; hebrejský výraz chafec použitý na tomto mieste má v sebe aj nádych zaľúbenia. Izaiáš píše na začiatku svojho spisu, že Boh nemá zaľúbenie v množstve obetí (Iz 1,11) a u Deutero-Izaiáša čítame, že sa mu zapáčilo zvelebiť a osláviť Tóru (Iz 42,21). Pekne to vyjadruje aj žalmista: „Vyviedol ma na miesto priestranné, zachránil ma, lebo si ma obľúbil.“ (Ž 18,20). Boží zámer, ktorého splnenie hlása náš úryvok, nesie v sebe čosi ľúbivé a pekné. Vyslané slovo vykoná, čo sa páči jeho odosielateľovi.

V Izaiášovom slove, ktoré vychádza z Božích úst (v. 11), vidí kresťanská tradícia naznačené tajomstvo vtelenia Božieho Syna. Zemou, ktorá je otvorená na prijatie slova zhora, je Mária, svätá pôda Cirkvi (Ratzinger, 28–29). Pôstom nás Boh kultivuje, aby jeho slovo bolo v nás účinné, tak ako v jej živote. Nech nám na našej ceste k Veľkej noci pomáha príhovor Ježišovej a našej matky Márie. Požehnaný deň všetkým.

Staršie zamyslenie k dnešnému čítaniu z archívu našej stránky nájdete tu.

Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Every Day – Ty si vzduch, čo dýcham
Literatúra:
BERGES, U., Jesaja 40–48 (Herders Theologischer Kommentar zum Alten Testament; Freiburg; Basel; Wien 2008).
DUBOVSKÝ, P., Genezis (Trnava 2008).
RATZINGER, J., Cesta veľkonočným tajomstvom (Trnava 2006).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.