Veľkonočná nedeľa A – slovo k evanjeliu (Jn, 20,1-9)

Veľkonočná_A_nz (720x598)Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“ Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych.
(Jn 20,1-9)

Dnešné evanjelium nám ponúka tri roviny skúsenosti prázdneho Ježišovho hrobu. Je možné ich rozlíšiť, keď si všimneme sloveso vidieť resp. subjekty, ktoré vidia.
Prvým takým subjektom je Mária Magdaléna, ktorá videla odvalený kameň. Pravdepodobne nebola sama, pretože svoju zvesť učeníkom o tom, čo videla podáva v množnom čísle: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme kde ho položili“. V jej skúsenosti je neistota, ale aj intuícia, že tu niečo nehrá. Nazdáva sa, že nejakí zlodeji vykradli hrob, zobrali plachty a cennosti, ako to bolo zvykom – pamätajme, že išlo o hrob zámožného Jozefa z Arimatey – a telo len tak niekde pohodili pri hrobe. A ona sa išla spolu so ženami postarať práve o Ježišovo telo, ktoré teraz nevidela nikde v okolí hrobu.
Druhým a pomalším subjektom ako ženy, ktorý sa pohol k hrobu až po ich správe, je tzv. iný učeník, o ktorom vieme, že to bol Ján apoštol. On sa nezastavuje už pri odvalenom kameni a v podstate si ho nevšíma, ale ide ďalej a nahne sa do hrobu, aby videl, čo sa vlastne stalo a hľadal stopy. Pri svojom nahliadnutí do skalného hrobu vidí položené plachty, čo posúva jeho otázniky ďalej. Tak toto asi nebola normálna krádež.
Tretím a najmenej dynamickým subjektom je Šimon Peter, ktorý síce beží pomalšie ako Ján, ale jeho pohyb smerom k Ježišovmu hrobu sa nezastavuje pri odvalenom kameni, ani pri vchode do hrobu, ale až na mieste, kde ležalo Ježišovo telo. Vidí tam to isté, čo zvonku zbadal Ján, ale vidí tam ešte niečo, čo je odmenou za jeho odvahu a „ťah na bránku“ pri vyšetrovaní prázdneho hrobu – vidí tam šatku, ktorú mal Ježiš na hlave, ktorá je osobitne zvinutá na inom mieste. To je začiatok Petrovej skúsenosti so Zmŕtvychvstalým Ježišom. Vidí nie stopy po krádeži – pretože kradli sa zvyčajne práve rúcha a cennosti nie telá, ako sa už povedalo – ale stopy po niečom, na čo ešte nemá svoju pracovnú hypotézu. Každopádne plachty a osobitne zvinutá šatka mu nestačí na dostatočnú odpoveď, pretože chýba Ježišovo telo. Po svojom odchode z hrobu sa ho v podstate vyberá hľadať, až kým sa mu Vzkriesený Pán uprostred spoločenstva učeníkov nezjaví sám vo svojom vzkriesenom tele.
Poznámka, že po Petrovi tam vošiel aj Ján a videl i uveril, hovorí o tom, že Ján bol prvý, ktorý si spomenul na Ježišove predpovede vzkriesenia. Ale bez Petrovej priamosti a odvahy pri hľadaní Ježišovho tela, by ani Ján neprišiel k svojej skúsenosti. Otázka pre nás by sa mohla dotknúť nášho hľadania Kristovho tela a zvlášť jeho tváre. Možno, že nájdeme len odvalený kameň ako Mária Magdaléna – ktorú si neskôr sám Pán našiel; alebo len plachty a šatku ako Peter, ktorého podobne živý Ježiš prekvapil; ale ak máme pamäť ako Ján, i to nám postačí na radosť z viery v živého Pána.
© Štefan Novotný, 20.4.2014

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.