Ježiš povedal svojim apoštolom: „Nebojte sa ľudí. Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech. Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle. Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov. Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“
(Mt 10,26-33)
Ježišovo slovo je v tomto prípade adresované jeho učeníkom a v rámci Matúšovho evanjelia je zaradené do tzv. „misijnej“ reči. V nej dostávajú učeníci návod ako konať počas svojej misie, na ktorú sú po dvoch poslaní, aby skúsili moc Božieho kráľovstva vo vlastnej službe.
Spoločným menovateľom Ježišových slov je tu výzva nebáť sa ľudí a nebáť sa tých, ktorí zabíjajú telo. Pri prvom strachu – strachu z ľudí – má učeník obavu, že to čo vie, patrí len „zasväteným“, teda tým, ktorí už sú na to vopred pripravení. Ostatní by to aj tak nepochopili a mali učeníka za blázna. Ježiš však vyvracia tieto „elitárske“ predsudky a hovorí svojim učeníkom, aby sa nebáli otvorene hovoriť o všetkom, čo od neho počuli, aj to čo počuli v uzavretej skupine. Nemajú čo skrývať. Je zaujímavé, že práve to skryté je pre ľudí, ku ktorým ich Ježiš posiela, to najzaujímavejšie. Mnohí už počuli o Ježišovi zvesti zvonku, rozprávali o ňom, ale ich zaujímajú „pikošky“ zvnútra, skúsenosť tých najbližších, aby sa o Ježišovi dozvedeli viac. A práve tu je ukryté svedectvo učeníkov, ktoré majú o Ježišovi vydať. To osobné, čo im bolo povedané „do ucha“, čo nikto nevie, je základom účinného svedectva. Robí to z človeka v istom zmysle „overovací protokol“, certifikát, že prísť k Ježišovi sa oplatí, že je to niečo veľmi silné a veľmi osobné.
Žijeme dnes v dobe, kedy byť osobným je spoločensky „nekorektné“. Bohužiaľ, či Bohu vďaka, že pri vydávaní svedectva o Ježišovi iní ako veľmi osobní nemôžeme byť.
© Štefan Novotný 22.6.2014
