14. nedeľa v roku B – slovo k prvému čítaniu (Ez 2,2–5)

2 Vošiel do mňa duch, postavil ma na nohy a počul som toho, ktorý ku mne hovoril. 3 Povedal mi: „Syn človeka, ja ťa posielam k Izraelovým synom, k odbojnému národu, ktorý sa vzbúril proti mne. Oni aj ich otcovia mi boli neverní až do tohoto dňa. 4 Sú to synovia s bezočivou tvárou a zatvrdnutým srdcom. Ja ťa k nim posielam a povieš im: Toto hovorí Pán, Boh! 5 A oni, či už ťa počúvnu alebo odmietnu – lebo je to odbojný dom –, nech vedia, že bol uprostred nich prorok.“
(Ez 2,2–5)

Prvé tri kapitoly Knihy proroka Ezechiela sa venujú povolaniu a úlohe tohto proroka. Text nášho nedeľného čítania nasleduje po Ezechielovom videní podoby Božej slávy. Po podrobnom opise toho, čo videl (Ez 1), prorok sám spomína, aká bola jeho reakcia – padol na tvár. K videniu sa následne pridala auditívna zložka; prorok počúval hlas, ktorý sa mu prihováral (Ez 1,28). Hneď na začiatku spisu máme zvýraznený protiklad medzi božským a ľudským. Keď má byť Ezechiel schopný počúvať Božie posolstvo, musí dostať silu, ktorú nemá sám zo seba. Preto doňho vstupuje duch, ktorý ho stavia na nohy a robí ho schopným počúvať (2,2).

Boh oslovuje Ezechiela slovami „syn človeka“ (hebr. ben adam), ktoré v hebrejčine označujú smrteľného tvora v protiklade k božstvu. Každý človek je ako Adam – pominuteľný; je tu, ale vlastne tu už ani nie je. Boh vie, že my ľudia sme krehkí, smrteľní. Ezechiel ako Adamov syn je poslaný k Izraelovým synom. Títo sú tiež pominuteľní a krehkí, ale okrem toho sú aj odbojní, lebo sa vzbúrili proti Bohu, boli mu neverní (2,3), sú to doslova „synovia s bezočivou tvárou a zatvrdnutým srdcom“ (2,4). Máme tu teda morálnu výpoveď o ľuďoch. Jednotlivec nemôže za to, že je smrteľný, ale je zodpovedný za to, či žije v súlade s Bohom alebo nie. Už rozprávanie o rajskom strome poznania dobra a zla dávalo väčší dôraz na moralitu, než na mortalitu, a tu je to podobne.

Čo konkrétne má Ezechiel hovoriť Izraelovým synom zatiaľ nie je dôležité, (aj v rámci jeho povolania a poslania sa to odhaľuje iba postupne), podstatné je, aby sa dozvedeli, že je medzi nimi prorok. Prorok je ten, ktorého posiela Boh. A teda „synovia Izraela“, ktorí boli odvlečení zo svojej vlasti a sú teraz v babylonskom zajatí, majú vedieť, že Bohu stoja za spomienku, že má o nich záujem. Boh sa po deportácii ľudu ani neskôr po páde Jeruzalema „nevyparil“ do neznáma, ale zostal so svojím ľudom, hoci ten mu bol neverný.

Nedeľné evanjelium (Mk 6) spája s prvým čítaním slovo „prorok“. Ježiš sa vo svojej vlasti identifikuje ako prorok; prichádza z Božieho poverenia, ale nie je prijatý. Evanjeliá predstavujú Ježiša aj ako „syna človeka“. Prišiel medzi nás ako krehký, smrteľný človek, a ukázal, že môžeme žiť v súlade s Božou vôľou. Spolu so sv. Pavlom (druhé čítanie) verme Pánovi, keď hovorí: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ (2 Kor 12).

Jozef Kohut 8. 7. 2018
foto: Anna Hodovanecová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *