2. nedeľa A – slovo k prvému čítaniu (Iz 49,3.5–6)

Pán mi povedal: 3 „Ty si môj služobník, Izrael, na tebe ukážem svoju slávu.“ 5 A teraz hovorí Pán, ten, čo si ma utváral za služobníka už v matkinom lone, aby som priviedol k nemu Jakuba a Izraela okolo neho zhromaždil; tak som bol poctený v očiach Pána a môj Boh sa mi stal silou. 6 Povedal: „To je málo, že si môj služobník, aby si obnovil Jakubove kmene a naspäť priviedol zvyšok Izraela. Urobím ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až do končín zeme.“

(Iz 49,3.5–6)

Minulú nedeľu Pán predstavil svojho služobníka (42,1–4) a oslovil ho (42,6–7). Dnes sa nám vo forme svedectva prihovára samotný služobník, ktorý si spomína na svoje povolanie. Môžeme počuť jeho hlas a v ňom ozvenu Božieho hlasu.

Všimnime si dva aspekty služobníkovho svedectva. Najprv sa vo veršoch 1–2, ktoré lekcionár vynecháva, opisuje, čo preňho, resp. s ním, Pán urobil: povolal ho skôr než sa narodil a spomínal jeho meno. Lono a život matky navodzujú atmosféru intímnosti. Uvedené slová sú zároveň akoby poverovacou listinou služobníka. Božím pôsobením sú jeho ústa ako ostrý meč a on sám je šípom v Božom tulci. Vojenské termíny vyjadrujú, že bol vystrojený tak, aby sa mu podarilo splniť zverenú úlohu. Meč slúžil na boj zblízka a šípmi sa bojovalo na diaľku. Také je jeho pole pôsobnosti – blízko aj ďaleko. Druhý aspekt, ktorým sa už začína naše čítanie, uvádza priamu reč Pána a predstavuje, čo mu Pán povedal. Včasné povolanie, spomínanie mena, meč a šíp, to všetko vedie k jedinému: „na tebe ukážem svoju slávu“ (49,3). Slovo ukazuje význam doteraz opísaného konania.

Pán ukáže svoju slávu. Božia sláva je v hebrejčine kavod, tu je však použitý iný výraz odvodený od koreňa p’r, ktorý má v prípade človeka viac negatívny podtón – vystatovať sa/vychvaľovať sa (napr. Sdc 7,2: „Veď by sa potom Izrael vychvaľoval proti mne…“ alebo Iz 10,15: „Či sa môže vypínať sekera nad toho, čo ňou hýbe?“). Keď je aktérom Boh, význam je vždy pozitívny, lebo ukazuje, rovnako ako v našom prípade, že Boh oslávil seba v Izraeli (napr. Iz 44,23: „Plesajte, nebesá,… pretože Pán vykúpil Jakuba, preslavuje sa na Izraelovi“). Izaiáš rád používa inú formu tohto výrazu, aby povedal aj to, že Boh oslávi/l Izrael (Iz 55,5; 60,7.9.13).

V našom texte môžeme nájsť paralely s povolaním k viere, zasvätenému životu, aj kňazstvu. Prameňom, z ktorého všetko vychádza, je Boh. On „uschopňuje“ človeka, formuje ho, dáva mu zachytiť povolanie. Kresťan, zasvätená/ý, kňaz neukazuje na seba, pretože by to bol narcizmus. Nepotrebuje sa nad nikoho vyvyšovať, lebo svoju dôstojnosť má v Bohu. Božie slovo nás pozýva, aby sme sa vrátili k prameňu, pripomenuli si, čo pre nás urobil Boh, ako sa nás dotkol, a aby sme o tom svedčili. Mimoriadnym spôsobom sa Izaiášove slová splnili v osobe Ježiša Krista, verného Božieho služobníka. Nech sa uskutočňujú aj na nás, aby náš život bol autentickým svedectvom o Božej sláve (porov. Jn 5,44).

ilustračné foto: Katarína Uhrinová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.