20. nedeľa po Zoslaní Sv. Ducha (Lk 7, 11-16)

naimsky mladenecPotom išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. IšIi s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“
Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke. Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud.“ A táto zvesť o ňom sa rozšírila po celom Júdsku a okolí.
(Lk 7:11-16)

Človek je deň čo deň konfrontovaný udalosťami, ku ktorým musí zaujať stanovisko. Výzvy, konflikty, možnosti..od jednoduchého daždivého počasia – kde sa musí rozhodnúť, či sa oblečie a vezme dáždnik, alebo celé počasie odignoruje – cez konflikty až po utrpenie a smrť. Stále musí zaujať stanovisko. A možností nie je príliš veľa: buď ignoruje alebo zaujme neutrálny postoj; stane sa cynickým „nezaujíma ma to, netýka sa ma to“ alebo vstúpi pozitívne do diania; prevezme iniciatívu a chce ovplyvniť dianie alebo zuteká. V každom prípade musí zaujať nejaký postoj.

Keď čítame dnešnú udalosť, môžeme sa na ňu pozrieť práve cez prizmu tohto faktu. Aké stanovisko mohol zaujať Ježiš? Aké mohli zaujať ľudia, čo niesli rakvu a mali účasť na žiali vdovy? Ježiš si mohol povedať: netýka sa ma to, ale z úcty k mŕtvemu človeku preukážem mu česť, ktorá mu patrí. Mohol počkať kým prejdú a ísť svojou cestou bez záujmu. Vnímať celé ako „nutné zlo“, ktoré sa mi dostalo do cesty. Alebo mohol aj vyzvať svojich učeníkov, aby sa spolu pomodlili za zosnulého alebo sa pridať k pohrebným obradom. Ježiš však, keď to všetko videl, vžil sa do situácie tejto ženy. Grécke slovo hovorí pohlo sa mu srdce súcitom: slovensky doslovne  zovrela ho bolesť, prežil tú istú stratu ako tá žena. Pochopil a prežil, čo znamená stratiť jedinú oporu, ktorú môže mať vdova…. nebol teda indiferentný. Chodil s otvorenými očami a srdcom. Zdá sa, že Ježiš v žiali tejto ženy uvidel vlastnú matku, ktorá o niekoľko rokov bude v tej istej situácii…
Predstavme si však ľudí, ktorí nesú mŕtveho, celý ten zástup žialiacich…ktosi sa pri vás zastaví a povie „neplač“. Aké postoje by tu mohli byť?

– akože neplač? Nevidíš, že je to jediná opora, o ktorú prišla?
– to nemáš ani štipku súcitu? Čo je to za tvrdosť srdca?
– a čo tak radšej sa pridať k nám, modliť sa? Eventuálne pomôcť tejto žene z vlastného vrecka?
– jednoducho len nestaraj sa…..

V celom príbehu môžeme vnímať dva základné postoje – Ježišov súcit, jeho empatiu – vcítenie sa s rozumovým prehodnotením celej situácie, v našom prípade vdovy; a následne ochotu pomôcť. Na druhej strane je otvorenosť prijať pomoc….hoci aj od cudzinca, neoverenú osobu. Na prvé počutie to znie logicky. Ale prax mnohokrát ukazuje, že to nie je úplne samozrejmé, aby ľudia chodili s otvoreným a vnímavým srdcom a na druhej strane ochotní prijať pomoc. Žijeme v dobe, v ktorej sme prijali algoritmus môj život, čo ťa do toho – jeho život, jeho problém, čo mňa do toho. Urobili sme si zo života bojisko, kto z koho: pekne, s úsmevom, ale keď to nejde takto, potom dravo. Kto z koho. Neutekáme príliš od starého latinského homo homini lupus – človek človeku je vlkom. Ale dobu tvoríme my, nikto iný….
Iste, že sú aj výnimky a človek stretne ľudí, ktorí sú stále ľuďmi. Sú to vzácne ostrovy človečenstva. Pre mňa samého je dôležitú uvedomiť si tieto dva základné postoje a žiť ich. Musíme však pamätať na to, že je našou úlohou ako kresťanov  nielen žiť, ale aj chrániť takéto postoje. Aj toto je dnes ochrana kresťanskej viery. Všimnite si, že na perokresbe je úplne v bielom Ježiš a mŕtvy mládenec. Totálny súcit a ochota pomôcť s totálnou otvorenosťou voči pomoci. Ostatné postavy majú čosi bieleho aj čierneho na sebe. Symbolická reč je jasná. Bola v nich aj ochota prijať pomoc. a čo ja?

róbert jáger, 2013

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.