20. Nedeľa po Zoslaní Sv. Ducha (Lk 7,11-17)

442_NainMiniaturistGermanHitdaCodexC1020Illumination11 Potom išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. 12 Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. 13 Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ 14 Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ 15 Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke. 16 Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud.“ 17 A táto zvesť o ňom sa rozšírila po celej Judei a po celom okolí.

Ľudia, keď videli, že Ježiš vzkriesil syna chudobnej vdovy, začali kričať „Veľký prorok povstal medzi nami!“ (v.16). Na prvý pohľad logická reakcia. Je však úlohou proroka kriesiť mŕtvych? Očakáva sa od proroka zázrak návratu mŕtveho???
Prvoradou úlohou proroka je hovoriť Božie slová, odovzdávať to, ako Boh vidí každodenné diania národa i jednotlivca. A potom samozrejme žiť Božie slovo. Ľudia očividne spoznali v Ježišovi niečo viac, ako len zázračného liečiteľa. On vrátil život mŕtvemu človeku, ale jeho slovo vracia život aj tým, čo ho nestratili fyzicky. Slová majú veľkú váhu a silu…

Ježiš uvidel ženu a prišlo mu jej ľúto, priblížil sa k nej, a vyslovil slová vracajúce život. A dotkol sa már, dotkol sa bolesti matky. Toto je dynamika, ktorú musí každý Ježišov učeník opakovať deň čo deň vo vlastnom živote.

Uvidieť. Nie je to veľký problém. Sme dostatočne vnímaví, ak chceme. Ešte sa dokážeme rozcítiť, prežiť súcit, ľútosť. Priblíženie však robí problém. Keď zbadám núdzu, svedomie mi automaticky hovorí „priblíž sa!“ Avšak prepočítavame, či sa mi to oplatí, či mi to treba…alebo sa presviedčame prečo to nerobiť. Väčšinou tu to končí. A takto „nedotiahneme“ to, čo urobil Ježiš. Nepriblížime sa reálne, reálne sa nedotkneme a reálne ani nepomôžeme. A nič sa nemení. Zostávame na úrovni pravej viery – ortodoxie, ale chýba pravá prax – ortopraxis.
Ježišovo vzkriesenie, jeho Slovo, jeho prítomnosť vo sviatostiach nám všetkým dávajú dostatočnú silu na to, aby sme nielen videli núdzneho a prežili súcit. Ježiš dáva silu, aby sme sa aj priblížili a hlavne, aby sme všetky „prepočítavania“ a „ospravedlňovania“ prekonali. Prekonali a priblížili sa. Aspoň vypočuli núdzneho. Otvorenosť a úcta, s ktorou sa priblížime k núdznemu, už sami o sebe sú život dávajúcim slovom. Nikdy nezabúdajme, že hebrejské dabar je slovo a udalosť. Otvorenosť a úcta sú udalosťou – dabar, ktorá je zároveň aj slovom. Žitým slovom, ktoré vychádza zo srdca. Len tak sa môžem dotknúť „már“.
Pápež František nás k tomu neustále vyzýva. Vlastne upozorňuje na tieto základné prejavy žitej viery. Stať sa jedným z NICH. Byť blízky ako bol Ježiš Emauzským učeníkom. Mať súcitné srdce, ktoré sa skloní a vypočuje, povzbudí a podá ruku. Na záverečnej Eucharistickej slávnosti mimoriadnej synody o rodine (19.10.2014) pápež František zdôraznil, že nádej, ktorú vkladáme do Boha, nie je útekom z reality. Práve naopak, kresťan sa pozerá do budúcnosti a svojou pracovitosťou, činnosťou mení prítomnosť. Posledná mimoriadna synoda o rodine pripomína tento Ježišov postoj, zvlášť keď poukazuje na Ježišov vzťah k Samaritánke (Jn 4,1-30) a k cudzoložnici (Jn 8, 1-11).
Sám sv. otec František ukazuje príklad. Navštívil väznicu pre mladistvých a slávil spolu s nimi Veľký štvrtok – Eucharistiu a umývanie nôh. Nevyslobodil ich z väzenia. Ani im nevybavil amnestiu. Jeho návšteva však priniesla týmto ľuďom nádej na zmenu a skúsenosť, že nie sú sami. Niekedy naozaj nedokážeme zmeniť situáciu, ale môžeme sa stať blízkymi. Ľuďmi, ktorí svojím slovom a postojom prinášajú nádej, odháňajú samotu, dávajú šancu. Stačí naozaj málo. Vidieť, vžiť sa do situácie, priblížiť sa, dotknúť sa a vysloviť Božie slová. Ako Ježiš.

© Róbert Jáger, 2014

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *