22. nedeľa B – slovo k prvému čítaniu (Dt 4,1–2.6–8)

Mojžiš povedal ľudu: (1) „A teraz, Izrael, počúvaj prikázania a ustanovenia, ktoré vás učím, a zachovávajte ich, aby ste žili a vošli do krajiny, ktorú vám chce dať Pán, Boh vašich otcov, do vlastníctva. (2) Nepridáte nič k slovu, ktoré vám hovorím, ani z neho neuberiete. Zachovávajte prikázania Pána, svojho Boha, ktoré vám ja dávam. (6) Strážte ich a uskutočňujte! Lebo len tak budete múdri a rozumní v očiach národov. Budú počuť o všetkých týchto prikázaniach a povedia: ‚Skutočne múdry a rozumný je tento veľký národ.‘ (7) Veď ktorý národ je taký veľký a má bohov tak blízko, ako je nám blízko Pán, náš Boh, kedykoľvek ho vzývame?! (8) A kde je národ taký slávny, ktorý by mal také spravodlivé prikázania a ustanovenia, ako sú všetky tieto zákony, ktoré vám ja dnes predkladám?!“

Dt 4,1–2.6–8
Audionahrávka zamyslenia…

Identita Izraelitov je nerozlučne spojená s krajinou, ktorá má byť ich domovom. V príbehoch patriarchov Boh sľubuje, že im dá do vlastníctva územie Kanaánu. V Písme sa dar krajiny spočiatku predstavuje ako trvalý a ničím nepodmienený. Tak je to v Božom prísľube Abrahámovi (Gn 17,8) aj Jakubovi (Gn 48,4). Nikomu ani nenapadne myšlienka, že by o krajinu mohli prísť, resp. že by z nej raz museli odísť. Veď je tu na jednej strane mocný a štedrý Boh, ktorý je garantom prebývania v zasľúbenej zemi a na druhej strane vďačný človek, ktorý si dokáže vážiť dar.

Sotva si dokážeme predstaviť, ako šokujúco musela v Jeruzaleme zapôsobiť správa o porážke Severného kráľovstva Asýrčanmi. V hre bolo veľa; išlo o otázku Boha. Nemal dosť síl na to, aby dodržal svoj sľub týkajúci sa vlastnenia krajiny? Alebo je za tým niečo iné? Kniha Deuteronómium, z ktorej je nedeľné prvé čítanie, ukazuje, kde hľadať odpovede na uvedené otázky. Izrael sa učí zo skúsenosti a jasnejšie spoznáva, že prebývanie v krajine nie je automatické. Strata krajiny nie spôsobená slabosťou Boha, ale je trestom za porušovanie zmluvy s ním. Keby sme to chceli konkretizovať, tak hlavným hriechom je idolatria – uctievanie cudzích božstiev (Weinfeld, 58).

Boh sa vo svojej starostlivosti zaviazal poskytnúť svojmu ľudu životný priestor. Náš dnešný úryvok ukazuje, ako prostredníctvom Mojžiša ešte pred vstupom do zasľúbenej krajiny pripravoval Izraelitov na život v nej tým, že ich učil zachovávať prikázania (v. 1). Konkrétne išlo o Desatoro (v. 13), ktorého dodržiavanie fungovalo ako vízum zaručujúce vstup a pokojný pobyt v krajine. Pod vedením učiteľa Mojžiša sa Izrael nemal len nabifľovať teóriu, aby na skúške dostal dobrú známku. Takto (ne)pochopené prikázania sa veľmi často zmenia na presný opak toho, čím chcú byť – na symbol obmedzovania a neslobody.

Keď sa Izraeliti zdržiavali na mieste zvanom Setim, zakúsili, aký je rozdiel medzi nasledovaním Pána-Jahveho a praktizovaním pohanských kultov. Udalosť zaznamenáva Kniha Numeri (Nm 25) a Mojžiš sa na ňu teraz odvoláva. Všetci z ľudu, ktorí sa spoliehali na božstvo Bál-Peora, zahynuli (v. 3), no tí, čo sa pridržiavajú Pána, stále žijú (v. 4). To je dobrá správa, ktorú je vhodné spomenúť, pretože nedeľný lekcionár ju vynecháva. Boh svojich nasledovníkov zachováva pri živote. Držať sa ho bolo pre človeka životodarné počas putovania púšťou v minulosti a existuje opodstatnená nádej, že rovnako životodarné to bude aj v budúcnosti.

Záver nášho čítania hovorí o pravej múdrosti (v. 6), veľkosti (v. 7) a sláve (v. 8) Božieho ľudu. Maličký Izrael nikdy nebol významný politicky, vojensky, ani ekonomicky. V každom období ho zatieňovali obrovské ríše. Ony však zanikli a mnohé takmer bez stopy zmizli. Boh sa nezmenil a naďalej si bezpečne chráni svojich. Objavujme zmysel jeho prikázaní a prehlbujme sa vo viere aj týchto turbulentných časoch. Všetkým vyprosujem požehnanú nedeľu. Žiakom a učiteľom dobrý štart do nového školského roka.

Foto: Yøe Kovalík.
Literatúra: WEINFELD, M., Deuteronomy 1–11: a new translation with introduction and commentary (New Haven; London 2008) V.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.