25 Tu vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby ho pokúšal: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ 26 Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“ 27 On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“ 28 Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“ 29 Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?“ 30 Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. 31 Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. 32 Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. 33 No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. 34 Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. 35 Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: “Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.” 36 Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ 37 On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“ A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“
Znalec Písma sa pýta Ježiša, kto je môj blížny, teda komu mám pomáhať. Ktorá skupina si zasluhuje Bohom žiadanú lásku. V otázke je zároveň logicky zahrnuté, komu nemusím pomáhať, lebo vypadne z katalógu. Ježiš odpovedá podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi a pridá otázku: Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ (Lk 10, 36). Ježiš obráti celý rozhovor hore nohami. Upriamuje pozornosť nie na objekt, adresátov lásky, ale na subjekt, iniciátora. Nepýtaj sa, kto je blížny, ale ty sa staň blížnym. Boží príkaz milovať blížneho sa vzťahuje nie na koho, ale na kto má milovať. Zároveň Ježiš rozširuje horizonty. Stať sa blížnym všetkým, čo to potrebujú. Ježiš zrušil hranice „moji, naši“ – „oni, nie naši“.
Dnes mnoho plačeme nad stavom spoločnosti, v ktorej žijeme. Nie je málo ani tých, čo plačú za starými dobrými časmi, keď nás síce komunisti gniavili, ale aspoň nebol taký morálny chaos ako je tomu dnes. Keď bola tvrdá ruka strany nad nami. Pripadá mi to, akoby sme boli Izraeliti, ktorí oplakávajú egyptské otroctvo, v ktorom bolo aspoň čo jesť. A už nikto nemyslí na to, že Boh stále koná a má zámer aj s touto našou situáciou. Nie som si istý, či fňukanie je tým pravým postojom.
Mali by sme začuť a počuť – a nielen počúvať – Ježišovo slovo. Neplač, ale prilož ruku k dielu. Staň sa blížnym tejto spoločnosti, ľuďom, čo zblúdili, nechali sa oklamať falošnosťou moci, peňazí, spoločenskej prestíže… Ako?
Čas, ktorý žijeme je veľmi podobný časom starých Izraelitov za vlády kráľa Ezechiáša. Napriek Božej priazne, ktorá sa prejavila v spoločenskej, kultúrnej i ekonomickej sfére, mnohí sa odvrátili od Boha Izraela. Zatvrdili svoje srdcia. Vraj Ho nepotrebujú. Čo získali, získali silou vlastného ramena a svojim umom. Spoliehajú sa na kadekoho. Ezechiáš však mieri k podstate. Reforma je podstatná a jej základom je náboženská reforma. Žiadni bohovia, iba Yahweh. Odstráni z chrámu a z celej krajiny výšiny s pohanskými kultmi. Všetko sústredí do chrámu a pozýva všetkých, aby sa klaňali iba Pánovi. Na prvom mieste je Pánovo slovo (2 Kron 31,4).
Ruka v ruke s náboženskou reformou ide aj reforma sociálna a administratívna. Buduje centrá, v ktorých sa zhromažďovali potraviny, aby sa následne prerozdeľovali núdznym. Archeológovia našli obrovské kamenné džbány s kráľovskou pečaťou. Používali sa na uskladňovanie zásob a ťažký trest hrozil tomu, kto by sa bol zmocnil toho, čo kráľ rozkázal pripraviť pre všetkých. Postavil sa proti korupcii („povynášajte nečistotu zo svätyne“ sa týka nielen náboženskej, ale aj sociálnej korupcii 2 Kron 29,5).
Na počiatku stála reforma samotnej jeruzalemskej pospolitosti. Keď videli, že návrat k Bohu, k životu podľa jeho slova, naozaj prináša ovocie, rozposlali listy a poslov do celej krajiny, aby všetkých pozývali k návratu k Pánovi. (2 Kron 30,5): Podajte Pánovi ruku! (2 Kron 30, 8). Aj keď to nešlo hneď všetko ľahko a bez problémov, kráľ neprestával pozitívne pristupovať ku všetkým. Za tých, čo sa ešte úplne nepriklonili prednášal modlitbu: Milosrdný Pane, odpusť 19 každému, kto s oddaným srdcom hľadá Boha, Pána, Boha svojich otcov, i keď nie v tej čistote, ktorú vyžaduje svätyňa!“ 20 A Pán vyslyšal Ezechiáša a odpustil ľudu. (2 Kron 30, 18-20). Svätopisec poznamenáva, že sa kráľ prívetivo prihováral ku všetkým. (2 Kron 30, 22).
Ezechiášov život kniha Kráľov charakterizuje takto: 5 Dúfal v Pána, Izraelovho Boha, a po ňom nebolo jemu podobného medzi všetkými Júdovými kráľmi ani medzi tými, čo boli pred ním. 6 Visel na Pánovi, neodklonil sa od neho a zachovával všetky jeho príkazy, ktoré dal Pán Mojžišovi. 7 Pán bol s ním a darilo sa mu všetko, čo podnikal. (2 Kral 18, 5-7). Skúsenosť Ezechiáša je táto: Ezechiáš a všetok ľud sa radovali z toho, čo im Boh pripravil, lebo sa to udialo nečakane rýchlo (2 Kron 29,36).
Stať sa blížnym tejto spoločnosti a naplniť Ježišov príkaz znamená zreformovať najprv seba a komunitu kresťanov tak, ako to urobil Ezechiáš. Musíme odstrániť vlastnú dvojtvárnosť, ktorá sa ukazuje v rozdiele medzi ortodoxiou (pravovernosťou) a ortopraxou (správnym konaním, ktoré vyplýva z pravovernosti). Beda nám, ak na nás ukazujú „vodu káže, víno pije!“. Až úplné priľnutie k Pánovi prinesie radosť a úspech nám samým. Potom budeme mať aj čo ponúknuť. Do tohto všetkého neodmysliteľne patrí kultúra dialógu, ku ktorej pozýva aj pápež František. Dialóg, ktorý funguje na niekoľkých úrovniach (porov. Inštrukciu Humanae personae dignitatem, 28.8.1968):
a/ byť spolu, zdieľať chvíľu ako ľudia, aby sme sa spoznávali
b/ konať spolu, spolupracovať na tom, čo je spoločné – kultúra, sociálna sféra, ochrana slabých, imigrantov atď.
c/ diskutovať spoločne v duchu rešpektu a hľadania pravdy.
Autentickosťou, čestnosťou, otvorenosťou k počúvaniu, dialógom na rôznych úrovniach sa môžeme my sami stať blížnymi ľuďom tejto spoločnosti a pomôcť im podať ruku Pánovi, ktorý je sám cestou, pravdou a životom. Ak nechceme vytvoriť iný, autentický spôsob konania počnúc od modlitby, cez tvorbu projektov a využívania fondov, cez sociálnu, kultúrnu až po politickú angažovanosť, v ktorej by bolo zreteľne vidno, že konáme ináč ako sa dnes nosí, potom nemáme čo ponúknuť. Ježiš chcel od znalca Písma iný postoj. Ani od nás nechce nič iné.
Čo môžem konkrétne urobiť? Napríklad, vezmi denník a prečítaj si udalosti, ktoré sa odohrávajú okolo teba. Možno môžeš sám prispieť k zmene, podať svoju vlastnú ruku…alebo sa aspoň začať modliť za to či ono v tvojom okolí. Si dobrý v projektoch? Hľadaj ľudí, čo spolu s tebou urobia niečo pre túto kultúru. Prídu sa pozrieť tí „iní, nie naši“ do chrámu počas Noci kostolov? Tak prečo váhať? Príde iba jeden? Nepovedal Ježiš, že dobrý pastier ide hľadať aj tú jedinú stratenú? Dokážeš myslieť aj v širších kontextoch ako v čisto „našich“? Vnímaš, že chýba reálny, vecný dialóg? Vnímaš, že všetko sa deje iba v slovných prestrelkách??? Dokážeš si sadnúť s tými „inými“ a počúvať a odpovedať bez emocionálnych útokov a urážania sa??? Vnášať logiku evanjelia do každodenných rozhodovaní???
Ježiš otočil všetko hore nohami. A čo ty? Zostaneš v starom, plytkom kontexte „naši“ – ostatní ma nezaujímajú? Naozaj toto je to, čo Ježiš chce, keď posiela svojich apoštolov do celého sveta, aby robili učeníkov? (porov. Mt 28, 19)
© róbert jáger, 2013
