Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ‚Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,‘ poslúchla by vás. Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu‘? Vari mu nepovie skôr: ‚Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom‘? Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.‘“
Lk 17,5-10
Požiadavka apoštolov, aby im Ježiš pridal vieru – tak to totiž znie v doslovnom preklade – predpokladá ich pocit, že ju síce majú hoc len v malej miere. Ježišova odpoveď je pre nich deprimujúca a v istom zmysle prehnaná. Hovorí im, že ju nemajú ani vo veľkosti horčičného zrnka. Lebo to by moruše, ktoré mimochodom mali dosť komplikovaný koreňový systém a ťažšie sa vytrhávali zo zeme, vo veľkom lietali do mora.
Pripomienka vytrhnutia a presadenia do mora môže byť odkazom na konfrontáciu moci Božieho kráľovstva s mocou zlého ducha, ktorý je zakorenený a len ťažko opúšťa svoje pozície. Len horčičné zrnko viery stačí, aby sa moc Božieho kráľovstva rozvinula do veľkých rozmerov ako to Pán Ježiš pripomína na inom mieste v podobenstve o horčičnom zrnku. Naozaj v žiadosti učeníkov o „navýšenie viery“ možno vybadať skúsenosť ohlasovania Božieho kráľovstva a vyháňania zlých duchov v Ježišovom mene: „ Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!““ (Lk 10,17). Je možné predpokladať, že učeníkom po tejto skúsenosti Ježišova moc zachutila a keďže vedeli, že je to nejako spojené s vierou, preto žiadali o jej väčší podiel, aby mali viac moci.
Preto Pán Ježiš k podobenstvu o veľkosti viery pridáva ešte jedno podobenstvo, v ktorom zahasí domnelú veľkosť činov, ktoré učeníci v jeho mene vykonali. Nazýva ich obrazne neužitočnými služobníkmi, ktorí po robote, ktorá im prislúcha z ich služby si idú namýšľať, že sú pupkom sveta a že treba aby sa ten svet začal točiť okolo nich. Táto lekcia učeníkom korešponduje s už citovaným miestom, kedy sa učeníci tešili z úspechov pri vyháňaní zlých duchov a Ježiš ich podobne – aj keď oveľa jemnejšie – schladil pozvánkou hľadieť na úspech inými očami, nie cez kategóriu moci: „Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“ (Lk 10,19-20)
© Štefan Novotný 5.10.2013
