Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal Ježiš toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: ‚Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.‘ Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: ‚Bože, buď milostivý mne hriešnemu.‘ Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
(Lk 18,9-14)
Hneď v úvode evanjeliového úryvku je pozoruhodná Lukášova poznámka, komu Ježiš adresoval podobenstvo. „Tí, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali“ pravdepodobne neboli len medzi Ježišovými poslucháčmi. Z postáv vystupujúcich v podobenstve je zrejmé, že išlo o farizejov. Treba však mať na zreteli aj Lukášov dôraz, s ktorým vyberá z Ježišovho ohlasovania podobenstvá kritizujúce bohatstvo a nekajúcnosť. Toto podobenstvo máme len u Lukáša a spolu s tromi podobenstvami v pätnástej kapitole (stratená ovca, drachma a syn) ukazuje, že z bohatstva Ježišových podobenstiev Lukáš vyberá tie, kde sa zvýrazňuje potreba pokánia.
Farizejovi úplne chýbal rozmer pokánia v modlitbe. Vidno to nielen z jeho smelej pozície, že na rozdiel od hriešneho mýtnika, s ktorým sa porovnáva, nestojí vzadu, ale aj z jeho spôsobu modlenia sa, ktorý sa dá preložiť v zmysle „modlil sa sám pre seba“. Takýto spôsob modlitby je vychvaľovaním a povyšovaním sa nad iných a zároveň vypočítavaním svojich dobrých skutkov, pri ktorom nieto miesta pre kajúcu modlitbu. Mýtnik – ako farizejov protiklad – sa nechváli ničím, ani sa neporovnáva, len kajúcne vyznáva vinu a prosí o odpustenie: teda o to aby ho Boh urobil spravodlivým. Úplne súhlasí s farizejovým hodnotením, ktoré o ňom preniesol v modlitbe – je skutočne hriešnik.
Farizej sa prehlásil za spravodlivého a odchádza z chrámu nespravodlivý. Jeho hriech a poškvrnenie je práve „autokanonizácia“ – vyhlásenie sa za spravodlivého a v istom zmysle postavenie sa do pozície Boha. Len on totiž odpúšťa hriechy a robí človeka spravodlivým. Mýtnik na druhej strane dostáva čo prosil a v podobenstve odchádza z chrámu spravodlivý. Okrem kajúcnosti a pokory tu preto možno vidieť ďalšiu Lukášovskú tému – dôležitosť modlitby.
© Štefan Novotný 26.10.2013
