5. pôstna nedeľa A – slovo k prvému čítaniu (Ez 37,12b–14)

12b „Toto hovorí Pán, Boh: Ľud môj, ja otvorím vaše hroby, vyvediem vás z vašich hrobov a vovediem vás do krajiny Izraela. 13 A spoznáte, že ja som Pán, keď otvorím vaše hroby a vyvediem vás z vašich hrobov, ľud môj. 14 Vložím do vás svojho ducha a ožijete. Usadím vás na vlastnej pôde a spoznáte, že ja som Pán. Povedal som a splním,“ hovorí Pán, Boh.

(Ez 37,12b–14)

Máme za sebou už väčšiu časť pôstu a keď si spomenieme na predchádzajúce pôstne nedele, tak doteraz sme v prvom čítaní zo Starého zákona mali vždy nejaký príbeh. Pred štyrmi týždňami sme začali rozprávaním o raji, pokúšaní a neposlušnosti prarodičov; potom sme stretli poslušného Abraháma, ktorého Boh posiela preč zo svojej krajiny a sľubuje mu hojné požehnanie; ďalej sme boli svedkami nedostatku vody na púšti a reptania Izraelitov; a naposledy sme sa tešili, že sa Samuelovi podarilo nájsť a pomazať nového kráľa – Dávida. Piata pôstna nedeľa nepodáva príbeh, ale cez proroka Ezechiela zaznieva Božia reč, ktorej obsahom je nádej.

Naše čítanie patrí medzi najkrajšie starozákonné state. Mnohí ho považujú za svoje obľúbené miesto z Písma. Text sa nachádza v 37. kapitole Ezechiela a predchádza mu známe videnie suchých kostí. Je vlastne odpoveďou na slová: „Zoschli nám kosti, nádej nám odumrela“ (37,11). Aj keď podľa názoru Izraela nádej zomrela, ozýva sa Boh, aby ukázal, že on je živý.

Hoci sa naša pozornosť môže zamerať na hroby, ktoré sa spomínajú v tomto krátkom čítaní až štyri krát, predsa by bolo vhodné všimnúť si ďalšie dve slová: vyvediem vás a vovediem vás. Už sme sa s nimi stretli pri vyslobodení z Egypta. Boh nie len vyviedol svoj ľud z egyptskej poroby, ale voviedol ho do zasľúbenej krajiny. Rovnako je to v našom prípade. Hrobom, Egyptom, je tentokrát babylonské zajatie. Ale môže ním byť čokoľvek, čo bráni človeku skutočne žiť. Ako spoznáme, čo nám bráni žiť? Pomocou je tretie slovo, ktoré hovorí Boh: Vložím do vás svojho ducha.

Medzi vyvedením a vovedením je istý „medzičas“. Izraeliti prechádzali púšťou, a obnova po exile neprišla hneď. Pôst takisto nespočíva iba v opustení niečoho zlého. Vždy vytvára priestor pre naplnenie čímsi novým. Azda aj súčasná pandémia sa dá brať ako cesta do zasľúbenej krajiny, do plnosti života. Nie je to fyzické putovanie; odohráva sa predovšetkým vnútri. Až čas ukáže, koľko je v nás nostalgie za Egyptom. Dobré a krásne, čo bolo pred tým, si uchovajme, ale dávajme pozor, aby sme sa nevrátili naspäť do hrobov. Napĺňajme sa Duchom Svätým, aby nám pomohol správne rozlišovať. Napríklad aj pri poďakovaní a spytovaní svedomia každý večer.

Staršie zamyslenie k rovnakému čítaniu nájdete tu.
Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Kapucíni – Za bratmi

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.