Ako šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. 2 Jeho učeníci sa ho spýtali: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia -, že sa narodil slepý?“ 3 Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on, ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky. 4 Musíme konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň. Ide noc, keď nik nebude môcť pracovať. 5 Kým som na svete, som svetlo sveta.“ 6 Keď to povedal, napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči 7 a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci.
8 Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“ 9 Jedni tvrdili: „Je to on.“ Iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“ On vravel: „Ja som to.“ 10 Pýtali sa ho teda: „Ako to, že sa ti otvorili oči?“ 11 On odpovedal: „Človek, ktorý sa volá Ježiš, urobil blato, potrel mi oči a povedal mi: “Choď k Siloe a umy sa!” Šiel som teda, umyl som sa a – vidím.“ 12 Pýtali sa ho: „Kde je ten človek?“ Odpovedal: „Neviem.“
13 Zaviedli ho, toho, čo bol predtým slepý, k farizejom. 14 Ale v ten deň, keď Ježiš urobil blato a otvoril mu oči, bola práve sobota. 15 Preto sa ho aj farizeji pýtali, ako to, že vidí. On im povedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím.“ 16 Niektorí farizeji hovorili: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ A rozštiepili sa. 17 Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!?“ On odpovedal: „Je prorok.“
18 Židia však neverili, že bol slepý a teraz vidí, kým si nezavolali jeho rodičov. 19 Opýtali sa ich: „Je to váš syn? A hovoríte, že sa narodil slepý? Ako to, že teraz vidí?“ 20 Rodičia odpovedali: „Vieme, že je to náš syn a že sa narodil slepý. 21 Ale ako to, že teraz vidí, to nevieme, ani nevieme, kto mu otvoril oči. Jeho sa spýtajte. Má svoje roky, nech hovorí sám za seba.“ 22 Jeho rodičia hovorili tak preto, že sa báli Židov. Židia sa už totiž uzniesli, že každý, kto by ho uznal za Mesiáša, má byť vylúčený zo synagógy. 23 Preto jeho rodičia povedali: „Má svoje roky, jeho sa spýtajte.“
24 Znovu teda zavolali človeka, čo bol predtým slepý, a povedali mu: „Vzdaj Bohu slávu! My vieme, že ten človek je hriešnik.“ 25 On odvetil: „Či je hriešnik, neviem. Ale jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím.“ 26 Spýtali sa ho teda: „Čo urobil s tebou? Ako ti otvoril oči?“ 27 Odpovedal im: „Už som vám povedal, a nepočuli ste. Prečo to chcete počuť znova? Chcete sa aj vy stať jeho učeníkmi?“ 28 Vynadali mu a povedali: „Ty si jeho učeník, my sme Mojžišovi učeníci. 29 My vieme, že Mojžišovi hovoril Boh, a o tomto nevieme ani to, odkiaľ je.“ 30 Ten človek im odpovedal: „Práve to je čudné, že vy neviete, odkiaľ je, a mne otvoril oči. 31 Vieme, že hriešnikov Boh nevyslyší; ale vyslyší toho, kto si Boha ctí a plní jeho vôľu. 32 Od vekov nebolo počuť, že by bol niekto otvoril oči slepému od narodenia. 33 Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť.“ 34 Povedali mu: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho von.
35 Ježiš sa dopočul, že ho vyhnali, vyhľadal ho a povedal mu: „Ty veríš v Syna človeka?“ 36 On vravel: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“ 37 Ježiš mu povedal: „Už si ho videl – a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.“ 38 On povedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu. 39 Ježiš povedal: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli.“ 40 Začuli to farizeji čo boli pri ňom, a povedali mu: „Sme azda aj my slepí?!“ 41 Ježiš im odpovedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: “Vidíme.” A tak váš hriech ostáva.
Pamätám si obdobie, kedy som si musel obhajovať svoju vieru vo vášnivej diskusii založenej na logike a filozofii, a chvíľami aj na prírodovedných disciplínach. Takéto dokazovanie si zažila európska kultúra od obdobia Osvietenectva v niekoľkých vlnách. Malo to svoje pozitíva: mnoho vecí sa objasnilo. Dnes sme dospeli do fázy, kedy diskusie tohto typu sú skôr raritou. Európska a severoamerická spoločnosť upadla do akejsi unudenosti a nezáujmu o vyšší princíp. Už nám je to jedno… mnohí kresťania sa čudujú prečo sa nevedie ďalej tento intelektuálny „boj“. Úprimne povedané, lebo diskusie tohto typu – či je alebo nie je Boh, či Ježiš žil alebo nežil atd. – sú fakt nudné. Je tu niečo oveľa zaujímavejšie!
V tých starých diskusiách zlom nastal vo chvíli, keď človek začal hovoriť o vlastnej skúsenosti s Bohom. Keď začal hovoriť o tom, čo Boh urobil s ním a v jeho živote. Toto je zaujímavejšie ako plytká intelektuálna debata o tom, že fyzika a prírodné vedy predsa „dokazujú“ že ho niet a už všetko vieme….
Teoretizovanie je plytké. Dôležitejší je život, veď to ma zaujíma!! Aký zmysel má moja existencia? A čo s ňou? Aký obsah dať vlastnému bytiu? V dnešnom evanjeliu počujeme príbeh uzdravenia slepého. Všimnite si, akú diskusiu chcú rozvinúť učeníci. Kto zhrešil? On či rodičia, že je slepý??? (v.2) Otázka zla a utrpenia vo svete! Ideálna pre dlhú filozofickú debatu. Ježiš však odpovedá veľmi prekvapivo: ani on ani rodičia (v.3). Stalo sa to, aby sa zjavili Božie skutky v ňom (v.4). Takto znie doslovný preklad. Štylisticky sa zvýrazňuje a podčiarkuje „zjavenie“ a „skutky Božie“. Až na poslednom mieste vetnej štruktúry je „v ňom“. V slovenskej verzii „aby sa na ňom zjavili Božie skutky“ stráca pôvodné zvýraznenie. O čo ide? V biblických časoch si ľudia mnohokrát kládli túto otázku: prečo zlo? Viď kniha Jób. Zaznamenali aj Božie odpovede: Boh nestvoril smrť a neteší sa z nej (Mudr 1:12-14; 2:23-24) Nehorlite za smrť na bludisku svojho života, nepriťahujte si skazu činmi svojich rúk, pretože Boh nestvoril smrť a neteší sa zo záhuby žijúcich. Veď on stvoril všetko pre bytie: tvory sveta sú tu pre spásu a nieto v nich nijakého jedu záhuby, podsvetie tiež nepanuje na zemi….. Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby; závisťou diabla však prišla na svet smrť, skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou.
Boh prisľubuje zničenie smrti (Iz 25:8 – 9) Zničí smrť navždy a Pán, Jahve, zotrie slzu z každej tváre a hanbu svojho ľudu odstráni z celej zeme, lebo Pán hovoril. A v ten deň povedia: „Hľa, toto je náš Boh, v neho sme dúfali, že nás spasí! On je Pán, v neho sme dúfali, jasajme a radujme sa z jeho spásy!
Nedozvedáme sa však – tak ako sa to ani oni nedozvedeli – prečo zlo a smrť zostáva. Prečo sa dejú také veci. Jób kladie podobné otázky, ale Božia odpoveď smeruje k tomu, že nakoniec je to On, kto všetko má pod kontrolou. Ukazuje mu stvorený svet a pýta sa ho, aby mu odpovedal na dôležité otázky. A Jób mlčí, lebo nepozná ako zrazu to, čoho nebolo, je. Nevie čo sa skrýva v hlbinách zeme a ako to všetko funguje. Potom Boh ukazuje Jóbovi ako všetko má pod kontrolou práve on, Boh Izraela – či prírodu alebo i zlobu ľudí (Jób 38-42). Jób a s ním ani my sa nedozvedáme prečo. Vieme len, že nie sme v tom sami. Dnes však Ježiš posúva naše poznanie ďalej. Neodpovedá na prečo, ale ukazuje, že všetko zlé sa môže stať príležitosťou pre Boha konať. Zjaviť seba samého. Preto tá grécka formulácia: zjaviť skutky Božie v ňom.
Ježiš uzdraví slepca a on ide a rozpráva o tom. V texte evanjelia máme tučným písmom označenú reč uzdraveného. Vidíme tri dynamické momenty. V prvom potvrdzuje zmenu a jej zdroj pre susedov a širokú verejnosť (vv.8-12), potom pred náboženskými autoritami (vv.13-17) a nakoniec ešte raz pred autoritami (vv.24-34). Autority skúmajú a hľadajú. Vypytujú sa aj rodičov. Ten chlapec rozvíril vodu! A poriadne! Uzdravený veľmi stručne pomenuje, čo sa dialo: bol som slepý, Ježiš sa dotkol mojich očí, poslal ma k rybníku a ja vidím. Neskôr aj obháji Ježišove skutky, lebo hriešnemu človeku by Boh takto nepomohol. Je prorokom. Nenechá sa len tak zastrašiť a vyviesť z miery. Nikto mu nemôže vziať skúsenosť. Či sa to niekomu páči alebo nie, fakt je taký, že zažil uzdravenie.
Tu nachádzame podstatný moment. V diskusii muž, ktorý bol slepý, argumentuje svojou vlastnou skúsenosťou a tú podopiera „teologickými pravdami“ (Boh nevyslyší hriešnika, aby urobil zázrak). Svedectvo. Svedectvo vlastnej skúsenosti je najsilnejší argument. Kým teoretizujeme a filozofujeme vždy sa nájde protiargument. Pre nezainteresovaných sa takáto diskusia stáva nudnou a povrchnou. Nič nerieši. Nikam neposúva život. Svedectvo však áno. Svedectvo skoncuje jedným šmahom so všetkými diskusiami. A začať uvažovať, „filozofovať“ o veciach po skúsenosti Boha, to už je iné kafe! To je zaujímavá debata! V skúsenosti sa potvrdzujú slová Písma.
Preto je nesmierne dôležité hovoriť o tom, čo Boh urobil v mojom živote. Pomenovať tie zvláštne zásahy, ktoré s odstupom času chápeme stále viac a viac. Nie kvôli vášnivej debate, ale jednoducho, aby sme si navzájom otvárali oči. Aby sme mohli vidieť, že tu naozaj nie sme náhodou a nezmyselne. Že tu jednoducho nie sme sami.
Ježiš sám ukazuje čo vlastne žiada od svojich učeníkov: choďte do celého sveta a robte mi učeníkov, a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal (Mt 28, 19-20). Robiť učeníkov je termín, ktorí poznali aj rabíni. Spočíval v tom, že učiteľ žiaka vyučoval tak, že s ním žil. Žiaci zdieľali každodenný život s rabínom, pracovali s ním, zabávali sa i modlili. A až potom im začal čosi „teoreticky“ hovoriť. Teda slová boli kryté životom. K tomuto procesu sa medzi Ježišovými učeníkmi pridáva aj hovoriť o skúsenosti. Apoštol Peter, keď mal videnie nečistých zvierat a počul slová „zabíjaj a jedz“ nechápal, čo sa vlastne deje. Došlo mu až keď prišli rímski vojaci, ktorí ho prosili, aby prišiel do Cézarey do domu stotníka Kornélia. Až vtedy pochopil, že Boží hlas mu rozprával o nečistých ľuďoch a nie o zvieratách. Keď stojí pred Kornéliom priznáva, čo zažil: Vy viete, že Žid sa nesmie spolčiť‘ ani stretnúť s cudzincom. Ale mne Boh ukázal, že nemám nikoho nazývať‘ poškvrneným alebo nečistým človekom… Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu. V každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo. (Skutky apoštolov, 10,28.34-35). Ohlasuje im Ježiša Krista a keď im rozpráva, zostupuje na poslucháčov Svätých Duch: Kým Peter toto hovoril, zostúpil Duch Svätý na všetkých, čo počúvali slovo. A veriaci z obriezky, čo prišli s Petrom, žasli, že sa dar Ducha Svätého vylial aj na pohanov (10, 44-45).
Podobne hovorí o svojej skúsenosti apoštolov Pavol (Skutky apoštolov 9, 1-22). Keď plný nenávisti ide zajať Ježišových učeníkov v Damasku, oslepí ho svetlo z neba a počuje hlas: prečo ma prenasleduješ? (9,4). Tri dni a tri noci strávi v úplnej slepote, v pôste a v modlitbe. Potom ho zavedú do synagógy a on všetkým dokazuje, že Ježiš je naozaj Pán. Ježiš je Pán, lebo Pavol ho stretol (9, 21-22).
Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista. Vy ste počuli, ako som si kedysi počínal v židovstve: že som veľmi prenasledoval Božiu Cirkev a nivočil som ju. V židovstve som prevýšil mnohých vrstovníkov vo svojom rode, lebo som viac horlil za obyčaje svojich otcov. Ale keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi, už som sa neradil s telom a krvou, ani som nešiel do Jeruzalema za tými, čo boli apoštolmi prv ako ja, ale odišiel som do Arábie a opäť som sa vrátil do Damasku.(Gal 1, 11-17)
Presne tieto skúsenosti so vzkrieseným Ježišom menili ľudské myslenie i osudy. Ináč je nepochopiteľné, prečo by sa tisícky mužov, žien a detí radšej nechali roztrhať šelmami ako zaprieť Ježiša. Až takí fanatici nemohli byť!
Dnešné evanjelium nás upriamuje na skúsenosť a svedectvo. Svedectvo, ktorým môžeme pomôcť iným. Svedectvo, ktoré iným môže otvoriť oči. Alebo aspoň naštrbiť falošnú istotu a spustiť proces uvažovania. Svedectvo, ktoré je nefalšovaným a nespochybniteľným dôkazom. Istého rabína sa pýtali, či je stopercentne presvedčený o pravde svojej viery. A on otvoril Bibliu a začal čítať. Po chvíľke ho znova prerušili, či teda je to tak alebo nie. Či naozaj je presvedčený o pravde toho, čo číta. Rabín zdvihol oči a mlčal. Potom povedal: a čo keď je to predsa len pravda? Vytiahol koňa spod sedla, ako sa zvykne hovoriť. Aj moje osobné svedectvo sa stane presne tým. Vytiahne koňa spod sedla nikdy nekončiacich debát, argumentov a protiargumentov…trafí do čierneho!
ALELUJA. Oslavujte Pána a vzývajte jeho meno, rozhlasujte jeho skutky medzi národmi. Spievajte mu a hrajte, rozprávajte o jeho obdivuhodných skutkoch. Jeho svätým menom sa honoste; nech sa radujú srdcia tých, čo hľadajú Pána. Hľadajte Pána a jeho moc, hľadajte vždy jeho tvár. Pamätajte na divy, čo učinil, na jeho znamenia a na výroky jeho úst! (Žalm 105, 1-5)
©róbert jáger 2013
