7. veľkonočná nedeľa C – slovo k evanjeliu (Jn 17,20-26)

7_velkonocna_C_nz (720x599)Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa. Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta. Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“
(Jn 17, 20-26)
Celá sedemnásta kapitola Jánovho evanjelia je Ježišovou veľkňazskou modlitbou, v ktorej sa modlí za seba (Jn 17,1-5), za apoštolov (Jn 17,6-19) i za cirkev, ktorá vzíde z ich ohlasovania (Jn 17,20-26). Je tu prítomná istá postupnosť založená na znamení. Ježiš je znamením – zjavením Otca a jeho lásky. Je znamením, ktorému treba uveriť. Učeníci, ktorí v neho uverili sa majú stať živým znamením Ježišovej prítomnosti, nositeľmi Otcovho Slova, ktoré dáva život. Vzájomná láska a jednota učeníkov zjavuje to, čo ich presahuje – živého Ježiša, ktorý cez nich privádza koná a pozýva uveriť tomuto živému Slovu aj ďalších. Posledným znamením v tomto reťazci je spoločenstvo tých, čo uverili ohlasovaniu apoštolov a prijali Slovo. Ich vzájomná láska a jednota robí z nich opäť znamenie živej prítomnosti Ježiša, ktorý zjavuje Otca svetu, v ktorom žijú. Svet je takto pozvaní cez nich uveriť Ježišovi ako Otcovmu Slovu, ktoré dáva život.
Keď sa to zhrnie, tak s prihliadnutím na kontext celého Jánovho evanjelia, možno povedať, že tu ide o inauguračnú modlitbu posvätenia chrámu pred prvou obetou, pred jeho prvým použitím, v ktorej sa hovorí aj budúcnosti tohto nového chrámu. Preto Ježiš hovorí: „ohlásil som im Tvoje meno a ešte ohlásim.“ Túto prvú a jedinú zmiernu obetu, ktorou sa zjavuje Božia spravodlivosť i Božia svätosť zároveň – inými slovami Božia sláva – prináša Ježiš, keď v čase zabíjania veľkonočných baránkov v jeruzalemskom chráme zomiera na kríži mimo chrámu. Jeruzalemský chrám posvätený Šalamúnovou modlitbou (1 Kr 8,14-53) a znovu posvätený po návrate z babylonského zajatia (Ezd 6,16-22) je nahradený Ježišom. Jeho telo – a tu vidno nekonečnú hodnotu vtelenia – je ľuďmi zboreným a ním znovupostaveným chrámom (Jn 2,19-22). Do tohto nového chrámu, v ktorom sa klania Bohu v Duchu a Pravde (Jn 4,19-24), sú skrze vieru začlenení apoštoli a skrze nich všetci, čo uveria Slovu. Tento duchovný chrám nie je zo sveta, ale je vo svete ako znamenie Božej slávy, miesto Božej prítomnosti a prostriedok spásy – teda účasti človeka na Božom živote skrze Ježiša.
Je zaujímavé, že v liturgii má tento text miesto v poslednú veľkonočnú nedeľu pred sviatkom zoslania Ducha Svätého. Je to preto, lebo udalosť Turíc bola zjavením sa Božej slávy nad učeníkmi, zrodom i posvätením cirkvi ako nového „chrámu“, v ktorom Boh koná.
© Štefan Novotný 7.5.2013

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.