Stretli sa na kamarátovej chate. Chlapci z ulice a ich kamaráti, spolužiaci a ich kamaráti z ulice. Od najmenšieho, ktorý mal sotva meter šesťdesiat, až po dlháňa so strapatou šticou. Mali okúsiť čosi bombové, čo Ervín ešte jakživ neokúsil. Trávu.
Jeho ocko sa dobre staral o rodinu a chránil ju. Dokonca aj televíziu pozerali málo, lebo ocko povedal, že sú tam poväčšine programy, ktoré človeka oberajú o zdravý rozum a kradnú mu dušu. Radšej si čítali. Ocko však odišiel na služobnú cestu a Ervín maminu poľahky presvedčil, aby súhlasila s výletom.
Vedel, že robí čosi nedovolené a že to nedovolené je hriech. Nepočúvol ockov hlas. Bolo to však mocnejšie ako on. Nedokázal odolať pokušeniu. Chata sa pomaly zapĺňala. Neprišli všetci. Niektorých poznal, s novými si podal ruku. Napokon ich bolo dvanásť; keby aspoň tak desať alebo pätnásť, ale dvanásť? Cítil sa ako zradca. Nepočúvol ockov hlas. Hádam sa nič nestane, ocko sa to nedozvie a keď ho bude kamarát volať nabudúce, nepôjde, vyhovorí sa. Hej, tak to urobí. Všetko mal v hlave poukladané, upratané, mal to pod kontrolou.
Na displeji zbadal sedem zmeškaných hovorov. Všetky boli od ocka. Och!
