Miriama

IMG_5368Ležala v nemocničnej posteli a nič ju nebavilo. Najradšej by bola v škole. Spolužiaci nemali pre to porozumenie. Byť na jej mieste, užívali by si. To určite.  Ruky rozpichané ako sito, boľavý chrbát z preležaného matraca, chrápajúce babky a k tomu neutíchajúca bolesť brucha,  ktorej príčinu sa lekárom nedarilo zistiť. Na zbláznenie. Hnevala sa na lekárov,  na rodičov, na celý svet. Dokonca sa hnevala na Boha. Prečo by práve ona mala  takto trpieť! Bolesť sa občas nedala vydržať. Modlila sa, aby ju uzdravil, tak čo! Iným pomáha a jej nemôže? Pekne! Všetci ju povzbudzovali: „Mimka, vydrž, určite ti pomôžu.“ Na nervy, nech si také rady odpustia. Dopoludnia prepustili z ich izby jednu pani a vzápätí prijali novú. Ľahučkú ako pierko a priesvitnú ako pergamen. Čochvíľa za ňou prišiel niekto z rodiny. Popravil vankúš, priložil k ústam slamku s čajom, pohladil. A nežne ju bozkali na čelo, ľahučko, ako sa bozkávajú pierka. Miriama čušala pod paplónom, ako voš pod chrastou. Ani nemukla. Večer, keď už všetok frmol na izbe utíchol, vyliezla z postele. Podišla k starenke. Mala privreté oči, Miriama ju chvíľku pozorovala, potom chcela odísť. V tom jej pergamenová ruka pokynula, aby prišla bližšie. Chytila ju za ruku. Bola horúca a chvela sa. „Bolí vás niečo?“ spýtala sa vystrašená Miriama. Prikývla. Zvláštne bolo, že sa pritom usmievala. „Pomodlíš sa so mnou?“ sotva počuteľne zašepkala stará pani. Miriama si sadla na peľasť jej postele, prežehnala sa, chytila ju za obe ruky a pomodlila sa Otče náš. Pomaly, slávnostne, naozaj. Zrazu sa jej každé slovo modlitby zdalo úžasne dôležité, ako keby ho vyslovila prvýkrát. Pergamenové ruky povolili, starenka zaspala. Miriama sa opatrne zosunula a pobozkala ju na čelo. Ľahučko, ako sa bozkávajú pierka. Zo svojej postele ešte chvíľu pozorovala usmievavú tvár, poznačenú bolesťou. V ten večer čosi dôležité pochopila. Ešte to nevedela celkom uchopiť,  ale bolo to krásne.

© Júlia Hubeňáková,  8. 9. 2013

 S Ježišom išli veľké zástupy. Tu sa obrátil a povedal im: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.

 Ak niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nesadne a neprepočíta náklad, či má na jej dokončenie? Aby sa mu potom, keď položí základ a nebude ju môcť dostavať, nezačali všetci, čo to uvidia, posmievať: ‚Tento človek začal stavať, a nemohol dokončiť.‘

Alebo keď sa kráľ chystá do boja s iným kráľom, či si najprv nesadne a neporozmýšľa, či sa môže s desiatimi tisícami postaviť proti tomu, ktorý ide proti nemu s dvadsiatimi tisícami? Ak nie, vyšle posolstvo, kým je tamten ešte ďaleko, a prosí o podmienky mieru.

 Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.“ Lk 14, 25-33

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.