Mons. Stanislav Stolárik – Zvestovanie a Božie milosrdenstvo.

bp-Stolarik (705x513)Dve dôverujúce devy – Mária a Faustína.

Vo štvrtok po Veľkej noci som mal telefón. Keď som ho zdvihol, z druhej strany sa ozvalo: Pán biskup a vy viete, že dnes sa za vás modlia milióny ľudí na celom svete. Trocha som sa tak zarazil, či ostal zaskočený, a hovorím si: narodeniny som už mal, výročie vysviacky tiež, meniny budú za niekoľko dní. Neviem. Z druhej strany telefónu prišlo vysvetlenie: Dnes je štvrtok, a v  deviatniku k Božiemu milosrdenstvu sa dnes ctitelia, tí ktorí oslavujú Božie milosrdenstvo, modlia sa za všetkých, ktorí Božie milosrdenstvo uctievajú a oslavujú. Teda aj vy uctievate a oslavujete, aj za vás sa modlia. Vtedy, v tej chvíli som si uvedomil tú veľkú silu nášho spoločenstva katolíkov. Spoločenstva modlitby. Lebo iste milióny ľudí sa modlilo tento deviatnik pred nedeľou Božieho milosrdenstva a vo štvrtok sme pamätali na seba. A to bola taká nádherná zvesť.
A nie jediná, veď teraz sa tu modlíme, slávime sv. omšu. A koľkí ďalší na Slovensku alebo aj za hranicami, pretože signál ide ďalej, alebo cez internet, sa s nami spájajú, zjednocujú a vytvárame nádherné spoločenstvo sily modlitby. Pri každej sv. omši, pri každej modlitbe. Nie je to nádherné zvestovanie tej hĺbky pravosti života viery nášho cirkevného spoločenstva? Ale je. Všetko začalo viditeľným spôsobom tam v Nazarete, v bezvýznamnom mestečku. U dievčiny, ktorú si dovtedy možno nikto nevšimol.
Ale Boh si ju všimol. Boh ju registroval, lebo stále vidí do srdca každého jedného človeka. Teda aj do môjho, aj do vášho, aj do každého. Nikto pre neho nie je zanedbateľný a bezvýznamný. Pretože pre Boha sme každý jeden veľmi, veľmi dôležití. Tejto pred svetom neznámej a jednoduchej dievčine prináša anjel zvesť: Boží Syn sa stane človekom a ty Mária, si vyvolená stať sa jeho matkou. Panna Mária mohla povedať nie, nechcem prijať tento návrh i keď prichádza priamo od Boha. Ale keďže bola vnútorne sformovaná v hĺbke viery, dala Bohu svoj súhlas, svoje fiat. Áno, Bože, chcem byť nápomocná tomuto dielu. A keďže len pred pár dňami sme skončili rozjímanie o Ježišom utrpení a smrti, mohli sme si zároveň pripomenúť, čím všetkým musela prejsť Mária pre vyslovené áno. Ale koľko radosti pocítila vo svojom srdci vtedy, keď Ježiš vstal z mŕtvych a potvrdil, že jeho slová sú pravdivé. Ako predpovedal, naozaj vstal z mŕtvych. Ale vy prítomné matky, vy by ste zabudli na bolesť ktorou prešiel jej syn, pred zmŕtvychvstaním? Tá bolesť nejakým spôsobom vždy tam bola a je prítomná, ale ju prevyšuje sila zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Rany jej Syna už nie sú boľavé, ale oslávené.
Keďže sme včera slávili nedeľu Božieho milosrdenstva, spomeniem taký protipól voči obsahu o tomto Posolstve. Záznamy zo života pápeža Leva XII., to je koniec 19. storočia, uvádzajú tento pápež mal videnie. Videl, ako diabol dostal na sto rokov voľnú ruku, môže robiť so svetom čo chce. Tí ktorí čítali záznam tohto videnia konštatovali, že videnie sa vzťahovalo na 20. storočie. A naozaj 20. storočie prevýšilo v  zlobe všetky predchádzajúce storočia. Gulagy, koncentračné tábory, milióny ľudí povraždených v dvoch svetových vojnách a na ďalších bojiskách, ktoré ešte stále sú. Koľko pozabíjaných počatých detí. Koľko zabíjaných starých ľudí v eutanázii. Koľko ponižovania ľudskej dôstojnosti. A do tohto marazmu takej ľudskej skleslosti predsa prichádza koncom 30.-tych rokov to nádherné posolstvo o Božom milosrdenstve, skrze sestru Faustínu. Človek, ktorý je kŕmený sloganmi: človek ty si centrom, ty si rozhodujúci, ty rozhoduješ o svojom živote, ty si ten ktorý má stanovovať normy, ktoré budú záväzné aj pre iných – splodil veľa -izmov, ale -izmov bez Boha. Komunizmus, nacizmus, fašizmus, rôzne humanizmy ateistického charakteru. Všetky končili vraždením, všetky. Vraždením nevinných ľudí. A tak človek sa začal aj báť, ako to konštatuje bl. pápež Ján Pavol II. už v encyklike Redemptor hominis: ľudia sa už začínajú báť toho čo vytvorili. Tým nechceme umenšovať to všetko čo je nám k dispozícii, čo umenšuje našu bolesť, čo nám pomáha. Ale mnohé výdobytky sú vlastne kvôli čomu? Aby sme sa lepšie zabíjali, strážili a strašili? A človek sa ľaká a stráca nádej, do toho prichádza kríza, ktorú môžeme pomenovať ekonomická, hospodárska, ale predovšetkým je to morálna kríza a kríza viery. Pretože keby morálne princípy boli rešpektované, by sa nekradlo, nezabíjalo, aj by sa nerobili ďalšie zlé veci.
Do stavu zloby a neporiadku predsa prichádza svetielko, zvestovanie nádeje. Znova prichádza cez jednoduchú a nenápadnú dievčinu, schovanú pred svetom za múrmi kláštora, cez sestru Faustínu. Zvestovaná nádej ohlasuje i vystríha: ak ľudstvo neprijme posolstvo o Božom milosrdenstve  – skrachuje. A tak sa cítime v tejto chvíli ako včera apoštol Tomáš (2. veľkonoč. nedeľa), ktorému oznamujú, že Ježiš vstal z mŕtvych, že Ježiš je víťaz, ale on neverí. Cítime sa presne tak a hovoríme – žeby nejaké slovíčka o Božom milosrdenstve mali zachrániť svet zo všetkých jeho problémov? To si môžu nahovárať niekoľkí ľudia v kostole, i tak všetci tomu neveria. I tak. Ale to sú slová Pána Ježiša, ktoré zaznačila sv. Faustína. Jednoducho, ak sa chceme zachrániť, nepomôže nám nič iné. Pomôže nám Božie milosrdenstvo. Pomôže nám opravdivá zvesť a sila Posolstva a jej realizácia vo svete. Tá nás zachráni.

Niektoré podoby tône Božieho milosrdenstva

Včera (2. veľkonoč. nedeľa) sme mohli v prvom čítaní počuť zo Skutkov apoštolov príbeh o apoštolovi Petrovi,  o tom Petrovi, ktorý bol najskôr ustráchaný, ktorý sa bál, no o ktorom potom čítame ako odhodlane vystupuje pred zhromaždenými zástupmi. Odrazu počujeme na Petrovu adresu, dovolím si povedať, ešte krajšie slová. Počujeme, že ľudia keď vedeli, ako bude Peter prechádzať po mestách, prinášali svojich chorých, ochrnutých, aby len Petrov tieň padol na týchto ľudí. Vedeli, že ozdravejú. Stačil tieň Petra. Ľudia tomu verili. A ľudia prinášali chorých.
Dnes je nádherný tieň Božieho milosrdenstva, ktorý sa nám ponúka aj cez Petrov našich čias, ktorých  „tôňu“, tieň, sme mohli okúsiť. My sme videli, zažili tento jav, len či veríme. Videli sme nádherné a požehnané účinkovanie blahoslaveného pápeža Jána Pavla II.. Necítili sme pri jeho návštevách na Slovensku, alebo keď sme stáli kadiaľ prechádzal, keď len jeho tôňa, keď jeho tieň padal cez slová, cez skutky, cez pohľad na všetkých zhromaždených. Necítili sme silu tohto tieňa? Koľko pokoja vniesol jeho tieň, jeho prítomnosť do duší prítomných? Koľkí sme sa tešili, že jeho tieň padol na nás. A sme išli oduševnení, možno uzdravení, isto posilnení, išli sme ďalej cestou svojho života. A svet bol ustráchaný čo bude po ňom. Dokonca i v závere jeho života, tak viditeľne poznačeného bolesťou, necítili sme ešte väčšiu silu pôsobenia jeho tieňa, ak na nás padol, hoci len cez televízne obrazovky?
A prišiel Benedikt XVI., ktorý bol znova originálny, na ktorého bolo treba trošku zvyknúť. Odrazu aj neprajníci boli veľmi prekvapení, ako je to možné že námestie sv. Petra je zaplnené keď rozpráva. Ako je možné, že toľkí ho počúvajú a že tieň jeho slov a jeho skromnosti, jeho útla postava, znova ponúkajú posilňujúcu silu? Všade kam šiel, cestu mu vystielali rôznymi negatívami. Keď však prišiel na miesto určenia, svojou jednoduchosťou, ale v apoštolskej moci Petra, znova vrhal tieň. A ten tieň uzdravoval. V tom tieni bola sila Božieho milosrdenstva.
A tak by sme mohli prejsť k terajšiemu Sv. Otcovi. Sv. Otec František, s ktorým ešte nemáme veľkú skúsenosť. Myslím, že zvlášť v dnešnú nedeľu Božieho milosrdenstva boli na mnohých miestach citované jeho slová z audiencie zo 17. marca 2013. Tieto slová, ktoré sa viažu k Božiemu milosrdenstvu, vám veľmi rád priblížim. Najprv Sv. Otec pozdravil všetkých prítomných a hovoril o nedeľnom stretnutí. Je dôležité stretnúť sa v nedeľu, pozdraviť sa navzájom, porozprávať sa, ako to robíme teraz tu na námestí. Toto námestie vďaka médiám dostáva celosvetové rozmery. Keď vyšiel z príbehu Evanjelia o cudzoložnej žene, ktorú Ježiš zachránil od trestu smrti, pokračoval: Ježišov postoj uchvacuje. Nepočujeme slová opovrhnutia, odsúdenia, ale iba slová lásky, milosrdenstva ktoré pozývajú k obráteniu. Ani ja ťa neodcudzujem choď a už nehreš. Bratia a sestry, pokračuje ďalej pápež František: Božia tvár je tvárou milosrdného Otca, ktorý je stále trpezlivý. Uvažovali ste nad Božou trpezlivosťou? Nad trpezlivosťou akú má s každým z nás? Toto je jeho milosrdenstvo.
Často dostávam ako kňaz i ako biskup otázky, ako sa môže Boh dívať na to, že ten je taký, ten je onaký, možno aj chodí do kostola a robí, čo sa nepatrí. Zvyknem odpovedať protiotázkou. Predstavte si, že by s nami Pán Boh nebol trpezlivý. No kto by z nás tu bol napr. teraz v kostole, keby po každom prvom spáchanom hriechu nás Pán Boh tak strestal, žeby nás zobral z tohto sveta. No kto by tu z nás bol? Ja nie. Neviem ako vy?… Aký je Pán Boh obdivuhodne trpezlivý, a toto nám hovorí pápež František. A pokračuje ďalej: vždy je trpezlivý má s nami trpezlivosť, chápe nás, načúva nám , nikdy sa neunaví, aby nám odpustil. Keď sa k nemu vieme vrátiť s kajúcim srdcom. S kajúcim. Teda keď cítime, máme, kajúcnosť vo svojom srdci. Pokračuje ďalej: v týchto dňoch som mal možnosť čítať knihu od kardinála Kaspera, dobrého teológa, o milosrdenstve. Veľmi sa mi páčila, hovorí pápež, a potom tak zažartuje nechcem robiť propagáciu tejto knihy, ale kardinál Kasper napísal, že pocítiť Božie milosrdenstvo mení svet. Mení svet. Trocha milosrdenstva urobí svet menej chladným, viac spravodlivým. Potrebujeme lepšie pochopiť Božie milosrdenstvo, toho milosrdného Otca, ktorý má veľa trpezlivosti.

Náš príspevok k šíreniu Božieho milosrdenstva

Dostávame nádhernú katechézu, a zvolenie Sv. Otca František oživilo značné nádeje, vkladaných do neho. Toľkí vymýšľajú čo všetko by mal pápež zrobiť. Všetci na to čakajú, že pápež František všetko očakávané urobí. Ja nepochybujem, že veľa urobí. Jeden český komentár píše, že my sme sa už postavili do tej pozície, že Pápež František má urobiť za nás aj tie veci ktoré máme urobiť my sami. Teda poviem to tak odľahčene, dobre? Máte doma špinavé okná, kto je na vine? No František. Sú neporiadky v rodine, kto je na vine? František. Sú neporiadky vo farnosti, škole, robote… Nie, nie, my máme urobiť na svojom mieste to, čo sa od nás čaká. Doma, vo svojej rodine, vo farnosti, v národe, vo svete, každý máme svoje miesto. A každý máme svoju zodpovednosť. Takže toto máme si zastať a Boh bude požehnávať naše úsilie.
Na záver spomeniem skúsenosť Sv. Otca Františka, ešte ako biskupa v Buenos Aires. Vychádzal zo spovednice, išiel slúžiť sv. omšu, a vtedy prišla za ním tak 80 ročná pani, ktorá sa chcela spovedať. Chcete sa vyspovedať, no áno. Ale on už mal byť takmer pri oltári. Tak začal tak jemne, až žartovne rozprávať a hovorí: no čo ak ste nezhrešili? Ona odpovedala všetci máme hriechy. Terajší pápež sa nedá a hovorí:  a možno ich Pán Boh neodpustí. Pani sa tiež nedala: ale Pán Boh odpúšťa všetko. Ale ako to viete milá pani, že Pán Boh odpúšťa všetko, a že aj vám odpustí? A ona hovorí: keby nám Pán Boh neodpustil svet by neexistoval. A toto ho zaskočilo a hovorí milá babka, tak ju oslovil, a vy ste študovali v Ríme na Gregoriáne, že odpovedáte tak múdro, z Ducha Svätého? Ani na Gregoriáne netreba študovať, len treba byť otvorení Duchu Svätému aby človek rozumel týmto veciam. A tak znova hovorí: Pán Boh je taký trpezlivý nikdy sa neunaví, to mi sa unavíme, že ho neprosíme.  A tá záverečná veta je prenádherná a to na dnešný deň tak dobre pasuje: Prosme o príhovor Pannu Máriu, ktorá držala vo svojom náručí Božie milosrdenstvo, ktoré sa stalo človekom.
Mária nosila pod srdcom a držala v rukách Božie milosrdenstvo. To je naozaj nádherné. Sila Zvestovania Krista Pána i zvestovanie Posolstva o Božom milosrdenstve, si vychutnajme naplno. Nech táto zvesť nás osloví, aby sme životom kráčali cestou Božieho milosrdenstva. Cesta ktorá nie je cestou Božieho milosrdenstva, nie je dobrá cesta. Cesta Božieho milosrdenstva je dobrá, je správna. Kráčajme ňou a slovom i príkladom zvestujme to všetko nádherné, čo nám Boh zveril. Neľakajme sa možno svojej nedostatočnosti. I Pán si vyvolil nenápadné devy: Máriu a Faustínu, a po nich toľkých ďalších, ktorí neboli veľkí podľa kritérií sveta.
Na záver si ešte raz pripomeňme aká je veľká sila zvestovaného Posolstva o Božom milosrdenstve, ale aj skutočnosť, aká je veľká sila spoločnej modlitby všetkých ctiteľov Božieho milosrdenstva na celom svete. Amen.

+ Mons. Stanislav Stolárik, košický pomocný biskup, generálny vikár

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *