Nedeľa o poslednom súde (Mt 25,31-46)

christ judge31Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. 32 Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. 33 Ovce si postaví sprava a capov zľava. 34 Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: »Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. 35 Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; 36 bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.« 37 Vtedy mu spravodliví povedia: »Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? 38Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? 39 Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?« 40 Kráľ im odpovie: »Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.« 41 Potom povie aj tým, čo budú zľava: »Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! 42 Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; 43 bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.« 44 Vtedy mu aj oni povedia: »Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného, alebo ako pocestného, alebo nahého, alebo chorého, alebo vo väzení, a neposlúžili sme ti?« 45 Vtedy im on odpovie: »Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.« 46 A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“

Myslím, že všetkým je úplne jasné, že vstupenkou na „druhú stranu“ je náš každodenný vzťah s človekom, ktorého stretávam. S ktorým zdieľam životný priestor mojej rodiny, práce, ulice, známych…ale aj tých, čo mi do cesty prídu náhodne.
Čo vytvára vzťah? Iba výsledný efekt stretnutia? Napríklad úsmev na ulici alebo otázka „ako sa máme?“. Myslím, že je to málo. Je to minimalistické. Rolu zohráva skutok, spôsob realizácie a úmysel. Tieto tri momenty vytvárajú vzťah a jeho kvalitu. Dvaja robia to isté a predsa to nie je to isté. Poznáme to. Podaná ruka a úsmev ešte neodhaľujú, čo skrýva srdce, aká kalkulácia prebehla v hlave. Chvíľami to vycítime. Pozdrav je nutné zlo. Úsmev je vynútený, aby sa nepovedalo.
Bol čas, keď som učil na vysokej škole a zastával – podľa mnohých – „dôležité miesto“ a zrazu sa objavili „kamaráti“ s ponukami na obed, večeru. Porozprávať sa alebo jednoducho urobiť nejaku takú debatu na odbornejšiu tému. Dochádzal som, takže nechýbali ani „úprimné“ ponuky prespať v byte, veď však načo rozhadzovať peniaze. Super! Koľko ľudí javí záujem o moju osobu, po tých rokoch strávených v cudzine….až do chvíle, keď som to „dôležité miesto“ dobrovoľne opustil. Zrazu sa stratili aj „kamaráti“. Viac ako nepríjemný pocit má trápil hnus takýchto postojov, pretvárky a vypočítavosti. Fuj! Dá sa také niečo nazvať vzťahom? Ťažko. Človek zistil, že to sa nie s ním kamarátili, ale s funkciou, ktorú zastával. Rozčarujúce. Ale poučné. A som presvedčený, že nie som sám s takouto skúsenosťou.
Po tých rokoch som dospel k presvedčeniu, že oveľa dôležitejší je úmysel než samotný skutok alebo jeho prevedenie. Úprimnosť sa dá vycítiť rovnako ako faloš. Takže samotné podanie vody, návšteva chorého alebo šaty darované núdznemu ešte nestačia. Tí požehnaní Otca robili dobré veci – navštívili, podali pohár vody, zaodeli, pritúlili. Čo vnímali pri týchto činoch? Ježiša nie, lebo sú prekvapení, že toto všetko urobili práve jemu: »Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? 38Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? 39 Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?«
Vnímali núdzu človeka. Vnímali biedu a trápenie duše, ktorá sa dostala do znevýhodnenej situácie. Na okraj. Vnímali v očiach človeka hlad po blízkosti. Pápež František sa pýtal, či pri podaní almužny zvykneme hľadieť do očí toho, komu podávame pomoc. Či mu zvykneme podať ruku… Je to veľmi hlboké a silné. Predpokladá totiž postoj. A pre toho, kto prijíma pomoc, je tento postoj oveľa dôležitejší než euro, ktoré dávam. Poznám to z vlastnej skúsenosti.
Rovnako aj prekliati odhaľujú vo svojom prekvapení postoj. Svoj vlastný postoj. »Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného, alebo ako pocestného, alebo nahého, alebo chorého, alebo vo väzení, a neposlúžili sme ti?« Odkrývajú svoju vypočítavosť. V tejto vete totiž hovoria: keby sme boli vedeli, že to si Ty, Kráľ a Pán, tak to by sme Ti určite poslúžili! Ale prečo ? Lebo si to ty, Pán. Koľká povrchnosť! Hlbočina je človek a jeho srdce priepasť. (Ž 64,7b)
Toto podobenstvo nastavuje zrkadlo a či chceme alebo nie, jedného dňa budeme nútení sa doň pozrieť. Čím skôr sa však do neho pozrieme, o to skôr a rýchlejšie môže byť očistené naše srdce. Starý zákon pozná cestu „na druhú stranu“, na vrch Pánov, v tejto podobe:

3 Kto smie vystúpiť na vrch Pánov,
kto smie stáť na jeho mieste posvätnom?

4 Ten, čo má ruky nevinné a srdce čisté,
čo nedvíha svoju dušu k márnosti a neprisahá falošne.

5 Taký dostane požehnanie od Pána a odmenu od Boha, svojho Spasiteľa.
6 To je pokolenie tých, čo ho hľadajú,
čo hľadajú tvár Boha Jakubovho. (Ž 24,3-6)

Veľmi trefne pomenované! Je pravdou, že cesta úprimnosti a morálnej nekompromisnosti, odmietanie surového pragmatizmu a utilitarizmu, môže človeka „diskvalifikovať“ v modernej spoločnosti. To sa dnes nerobí. Je pravdou, že to človek sám od seba dlho nezvládne. Ale čím častejšie sa pozastaví nad samotným životom, nad jeho zmysluplnosťou, čím častejšie hľadá odpovede v Božom slove – v Biblii, o to jasnejšie vníma pomocnú ruku toho, kto je tu stále. Ježiša. Nestratia sa nepochopenia a diskvalifikácia sveta. To nie. Len to človeka nezlomí a zrazu sa objaví úprimná radosť.

róbert jáger, 2014

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.