aby ťa obetovali Pánovi, ale to predsa nemuseli, však?“
„Nemuseli, no zákon platí aj pre zákonodarcu.“
„A vieš, že aj mňa rodičia priniesli do chrámu, keď som bol úplne maličký? Máme to na videu, revem tam na živé raty.“
„Viem, keď ťa priniesli, plakal si tak vytrvalo, že napokon sa rozplakala aj tvoja mama. Pán kaplán bol chvíľami bezradný. Taký koncert sa len tak nepočuje. Spolu s vami vtedy spievalo celé nebo. Bola to veľká sláva.“
„Naozaj? To som nevedel. Zakaždým, keď si pozerám video z môjho krstu, v jednom momente ma prenikne taký zvláštny pocit.“
„Kedy?“
„Keď sa ocko a mamka modlia ´Bože, žehnaj naše dieťa, aby jeho život bol tebe na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh´. Vieš, to je o mne a o tebe, je to také silné, také…, ako by som to povedal.”
“Také ozajstné?“
„Presne, také ozajstné.“
„Pamätáš, kedy bol ten veľký deň?“
„Bol som predsa maličký.“
„Rozbaľ si svoju krstnú košieľku a uvidíš na nej dátum, kedy spolu s tebou spievalo celé nebo.“
„Pozriem a…zapamätám.“
4. nedeľa v Cezročnom období
© Júlia Hubeňáková, 2. 2. 2014
Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky.
V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša.
Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“
Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo.
Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“
Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema.
A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom. Lk 2, 22-40
