22 Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, 23 ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“24 a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky. 25 V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. 26 Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. 27 Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, 28 vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: 29 „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, 30 lebo moje oči uvideli tvoju spásu, 31 ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: 32 svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ 33 Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. 34 Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, 35 – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ 36 Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, 37 potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. 38 Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema. 39 A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. 40 Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.(Lk 2, 22-40)
V Tarkovského filme Obeť dej sa točí okolo bohatého Alexandra, ktorý má krásnu ženu, spokojné manželstvo, zabezpečený život v nádhernej škandinávskej krajine. Alexander – ako znak vyrovnanosti a filantropie – chodí zalievať vyschnutý strom, ktorý našiel na brehu fjordu… Alexander je už za vodou, môže byť vzorom. Všetko je ideálne až do momentu, kedy svetové mocnosti ohlásia nukleárny útok a zdá sa, že je tu koniec. Jeho manželka zošalie a otrávi sa. Rúca sa svet a Alexander nevie čo by mal urobiť…nakoniec podpáli celý svoj dom a jeho ako blázna odvezú……
Po páde komunizmu sme chceli mať normálny, spokojný a dobre zabezpečený život ako západná časť hemisféry…dnes sa nám to viac menej podarilo a zdá sa, že sme spokojní. Čo by však s nami, s tebou, so mnou, urobila podobná správa? Čo urobí s tebou, so mnou menšie osobné „zemetrasenie“? Náhla smrť blízkej osoby, strata zdravia, rozchod, pracovné komplikácie či zostať na ulici? Že nereálne scenáre?
Povedz nám Simeon, koho to držíš v náručí? – spievame v slohách na večierni sviatku Stretnutia Pána. Odpoveď sviatku, ale i Simeona, je jednoznačná: moje oči videli spásu, ktorú si pripravil…svetlo na osvietenie pohanov a slávu tvojho ľudu. Udalosť, na ktorú si spomíname 2. februára je stretnutím. Starý Simeon i Anna stretávajú Ježiša. Malé dieťa, ktoré podľa predpisu Zákona treba priniesť do chrámu v Jeruzaleme a predstaviť ho Pánovi, lebo je prvorodené. V malom, bezvýznamnom a chudobnom dieťati vidí starec svetlo, záchranu a slávu. Blúzni? Je príliš romantický rojko? Alebo to robí len starecká senilita?
Simeon žil zo Slova a so Slovom Božím, s Písmom. Dôveroval tomuto slovu a očakával jeho naplnenie. Našiel svetlo. Svetlo je symbolom zmyslu a zmysluplnosti. Tam, kde je svetlo, tam sa človek cíti v bezpečí. Svetlo veci a osoby nemení. Ak si predstavíme tmavú izbu a zrazu v nej zasvieti svetlo, veci, osoby dostávajú svoj tvar, farbu. Človek objavuje nielen ich krásu, ale aj to kde sú postavené. V akej vzájomnej kombinácii stoja. Vo svetle človek objavuje harmóniu nábytku, doplnkov, okien, malieb, obrusov či sôch. Všetkého, čo je v izbe uložené. Takto svetlo odhaľuje zmysel a zmysluplnosť. Vracia radosť aj elán žiť. Ak vidíme to, čo svetlo odhaľuje, samotná radosť nás poháňa, aby sme šli ďalej alebo zmenili to, čo meniť treba. Práve toto svetlo objavuje Simeon v malom dieťati. Našiel zmysel svojho čakania, strastí, neistoty…
Ale sloha večierne má aj iný, druhý, hlbší zmysel. Povedz nám koho držíš v náručí? Ty, človeče, koho držíš v náručí???? Držíš svetlo? Alebo tá svieca, ktorú počas sviatkov držíme v rukách je len tak, folklórny doplnok liturgie? Je svieca naozaj symbolom toho, že držíš Svetlo sveta???? Ľudia okolo nás sa mlčky pýtajú koho držíš v náručí, ty, kresťan????
Nepotrebujeme katastrofy, stačí si položiť otázku o význame života, a človek sa ocitne v slepej uličke. Aký zmysel má to, čo žiješ? Utrpenie? Bolesť? Aký význam má moje snaženie, keď neodvratne smerujem k smrti? K zničeniu? Že to nie sú problémy? A prečo potom toľko mladých ľudí droguje. V Košiciach na Dominikánskom človek stretne 12-13 ročné deti totálne zhúlené… . Prečo rastie počet psychických chorôb? U nás je to až 60 percent. Prečo musia napríklad politici na všetkých úrovniach trhnúť čo najviac zo spoločného???? Za každú cenu? Prečo šli na stretnutie s premiérom, kandidátom na prezidenta, tí, čo tam šli… rektori, režiséri, podnikatelia… predpokladám všetci predstavitelia konajú čisto nezištne pre dobro celku…………………… chorobná chamtivosť je tiež prejavom straty zmyslu.
Koho to vlastne držíš človeče v náručí? A koho držíš ty, kresťan? V Tarkovského filme je ešte jedna postava. Malé, nemé chlapča. Neprehovorí ani slovo. Keď sa všetko zrúti, ľudia sa pobláznia a vraždia seba samých. Iba tento malý chlapec prehovorí a chodí ďalej zalievať vyschnutý strom. Stará sa oň. Tarkovský vložil do chlapca symbol nádeje a zmyslu uprostred totálneho zrútenia. Uprostred straty zmyslu. Tým chlapcom si ty i ja, ak naozaj držíme svetlo v náručí. Ak sa držíme Krista. Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách (Jn 12,46).
Boh, ktorý povedal: „Nech z temnôt zažiari svetlo,“ zažiaril aj v našich srdciach (2Kor 4,6). A preto vzdávame vďaky Otcovi, ktorý vás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle. On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov (Kol 1,12-14).
My vlastníme toto svetlo. Samozrejme za predpokladu, že dôverujeme Kristovi. Nie teoreticky, ale prakticky. Keď nielen berieme do rúk jeho slovo, ale ho aj čítame a pokúšame sa ho žiť. Keď napriek rozšírenému trendu frflania, myslíme pozitívne, prinášame nádej. Keď napriek rozšírenému spôsobu „trhnúť za každú cenu pre seba“, dokážeme byť skutočne nezištní a konáme pre dobro celku. Keď napriek rozšírenému obviňovaniu iných a zametaniu problémov pod koberec, sme autentickí v priznaní si viny, pomenovaní zlyhania a konštruktívnom hľadaní riešenia. Keď napriek rozšírenému obetovaniu niekoho, neváhame zodpovedného brať na zodpovednosť a veci napraviť. Keď napriek rozšírenému opakovaniu klamstva, aby sme zakryli vlastné, egoistické výhody, pravdu nepotopíme, ale sa jej zastaneme. Vtedy držíme v náručí svetlo. Vtedy prinášame zmysel. Vtedy sme zvíťazili nad smrťou, strachom, úzkosťou, ťarchou….
Koncom januára spoločnosť Úsmev ako dar udeľovala ocenenia všetkým, ktorí pomohli a pomáhajú. Jednotlivci i firmy, veľké národné i medzinárodné, mestá a samosprávy, ale aj jednoduché šikovné rodinné firmičky. Bolo dojímavé vidieť s akou samozrejmosťou títo ľudia chcú podať pomocnú ruku tým, čo sa ocitli v zložitých situáciách. Jeden z nich sa pri recepcii vyjadril: dostali sme, preto sa musíme i chceme podeliť. Dostali sme. Toto je kľúčové slovo. Dostali sme, môžeme veci meniť.
Koho držíš v náručí? – pýta sa dnes mlčky svet okolo nás. Ty sám daj odpoveď svojím každodenným životom. Lebo ľudia očakávajú tvoju i moju odpoveď.
róbert jáger, 2014
