Štvrtok po 4. pôstnej nedeli – slovo k prvému čítaniu (Ex 32,7–14)

7 Pán povedal Mojžišovi: „Choď, zostúp, lebo tvoj ľud, ktorý si vyviedol z egyptskej krajiny, sa skazil. 8 Veľmi rýchlo odbočili z cesty, ktorú som im určil. Urobili si z kovu teľa a klaňali sa mu, priniesli mu obetu a povedali: ‚Toto sú tvoji bohovia, Izrael, čo ťa vyviedli z egyptskej krajiny.‘“ 9 Potom Pán povedal Mojžišovi: „Vidím, že tento ľud má nepoddajnú šiju. 10 Nechaj ma, nech vzplanie môj hnev proti nim, vyhubím ich a z teba urobím veľký národ.“ 11 Ale Mojžiš prosil Pána, svojho Boha, a hovoril: „Pane, prečo planie tvoj hnev proti tvojmu ľudu, ktorý si veľkou silou a mocnou rukou vyviedol z egyptskej krajiny? 12 Nech, prosím, nepovedia Egypťania: ‚Podvodne ich vyviedol, aby ich pozabíjal na horách a vyničil zo zemského povrchu.‘ Nech utíchne tvoj hnev a odpusť zločin svojho ľudu! 13 Spomeň si na Abraháma, Izáka a Izraela, svojich služobníkov, ktorým si na seba samého prisahal a vyhlásil: ‚Rozmnožím vaše potomstvo ako hviezdy na nebi a celú túto krajinu, o ktorej som hovoril, dám vášmu potomstvu a budete ju mať navždy.‘“ 14 A Pán sa zriekol svojho zámeru a nedopustil skazu, ktorú vyhlásil svojmu ľudu.

(Ex 32,7–14)

Včera sme slávili Zvestovanie Pána. Mali sme pred očami nazaretskú baziliku s jaskyňou zvestovania vo vnútri a latinským nápisom „Tu sa Slovo stalo telom.“ Vo Vyznaní viery opakujeme, že Boží Syn si „vzal telo z Márie Panny“. V tajomstve vtelenia sa nachádza veľká Božia odpoveď na dávnu túžbu človeka vidieť ho, dotknúť sa ho, presvedčiť sa. Takúto túžbu sprítomniť si Boha mali aj Izraeliti. V Knihe Exodus v riadkoch, ktoré predchádzajú nášmu dnešnému čítaniu, sa opisuje, ako to vzali do vlastných rúk a …

Mojžišova neprítomnosť spustila proces, ktorý viedol k zhotoveniu zlatého teľaťa. On bol doteraz, ako sa to dnes povie, „výhradný distribútor“, čiže jediný prostredník medzi Bohom a jeho ľudom (porov. Sarna, s. 202). Všimnime si, že mŕtva vec mala nahradiť človeka. Ako často vecami nahrádzame ľudí?! Niekedy sa sťažujeme, že nám chýbajú osobnosti, príklady hodné nasledovania (v akejkoľvek sfére; duchovnej, spoločenskej, či politickej). Ale prosíme o nich? A hľadáme ich? Mojžiš pritom nebol vôbec ďaleko.

Väčšinou Boh krotí emócie človeka. Keď sa modlíme, v kontakte s ním nachádzame pokoj a odstup od záležitostí (a osôb), ktoré na nás doliehajú. V našom čítaní je to naopak. Mojžiš tíši Boží hnev. Je tu nádherný obraz Boha, ktorý nie je chladný pantokrator uzavretý sám do seba. On je otec, ktorému záleží na jeho deťoch a dáva to patrične najavo. Vidíme tiež príklad Mojžiša, ktorý plní svoju úlohu sprostredkovateľa a prihovára sa za ľud. Bohom vyhlásený úmysel, že Izrael bude vyhubený, zmenila jediná modlitba.

Boh vie, že ho túžime vidieť a chceme sa ho dotknúť. Keď sa stal človekom „stelesnil“ sa pre nás, aby sme už nemuseli hľadať všelijaké náhrady. Vrcholom tohto stelesnenia Boha je ukrižovaný Ježiš Kristus. Celé vykupiteľské dielo je jednou modlitbou, ktorá zachraňuje pred smrťou.

Inšpirujme sa v týchto dňoch Mojžišom a modlime sa aj za tých, ktorí to kvôli chorobe a slabosti nedokážu.

Foto: Zimná obloha zo súhvezdím Orion (Yøe Kovalík)
Hudba: Pieseň Mojžišova (Kerygma)
Literatúra: Sarna, N. M. Exodus. The Jewish Publication Society : Philadelphia, 1991.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *