Veľkonočná nedeľa C – komentár k medzispevu Ž 118

Oslavujte Pána, lebo je dobrý, * lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.
Teraz nech hovorí Izrael, že Pán je dobrý, * že jeho milosrdenstvo trvá naveky.
„Pánova pravica mocne zasiahla, * Pánova pravica ma zdvihla.“
Ja nezomriem, budem žiť * a vyrozprávam skutky Pánove.
Kameň, čo stavitelia zavrhli, * stal sa kameňom uholným.
To sa stalo na pokyn Pána; * vec v našich očiach obdivuhodná.

(Ž 118, 1-2. 16ab+17. 22-23)

Spevy medzi prvými dvoma nedeľnými čítaniami tvoria, až na malé výnimky, starozákonné žalmy. Úryvky zo žalmov majú dôležité miesto aj v ohlasovaní prvotnej Cirkvi, ktorá v nich nachádzala osvetlenie Kristovho tajomstva. Okrem toho je žaltár obľúbenou modlitbovou knihou, pretože ponúka slová modlitby do rôznych našich situácií, keď nenachádzame vlastné slová. Veľkonočná nedeľa nám ponúka Ž 118. Je to jeden zo žalmov, ktoré tvoria tzv. hallel (Ž 113-118). Židia ich spievali pri rozličných slávnostiach. Zaujímavé je jeho umiestenie medzi najkratším a najdlhším žalmom. Je plný radosti, vďačnosti a svetla.

V prvej strofe (v 1-2) je výzva oslavovať Pána. Úvodný verš „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo (hebr. chesed) trvá naveky“ sa doslovne opakuje aj na konci žalmu a nachádza sa v niekoľkých ďalších žalmoch a iných starozákonných knihách. Z troch skupín, ktoré sú pozvané hovoriť o Pánovej dobrote a milosrdenstve (Izrael, dom Áronov , t.j. kňazi a všetci bohabojní, t.j. pohania, ktorí prijali vieru Izraela) náš text uvádza iba prvú. Žalmista zakúsil Božiu dobrotu a milosrdenstvo a chce sa s touto svojou skúsenosťou podeliť.

V druhej strofe (v 16ab+17) zaznieva „hlas plesania nad záchranou“. Spomína sa tu Pánova zasahujúca pravica, ktorá je symbolom sily. Aj keď bol žalmista obkľúčený nepriateľmi, nič proti nemu nezmohli. Spoľahol sa na Boha a v Božom mene ich porazil. Slová „ja nezomriem, budem žiť a vyrozprávam skutky Pánove“ sa nemuseli hneď vzťahovať na niekoho, kto nikdy nezomrie, ale skôr na konkrétnu situáciu, v ktorej by sa očakávala smrť, ale žalmista jasne vidí život. Náš kresťanský výklad tu spoznáva Krista, ktorý (paradoxne) zomrel, avšak nezostal v smrti, ale vstal z mŕtvych a žije. Veľmi voľne by sme tu mohli vidieť aj vyjadrenie nádeje, že smrť nie je zánik, ale vstup do nového života.

V tretej slohe (v 22-23) nájdeme slová o kameni (hebr. even). Stavitelia ho vyhodnotili ako nepoužiteľný, ale on sa Božím zásahom stal základom stavby (hebr. dosl. hlavou rohu). Môžeme tu vidieť Izraelský národ, ktorý je drobný a bezvýznamný, ale Boh si ho vyvolil za svoj ľud a nositeľa pravej viery. Ježiš v synoptických evanjeliách uvádza tieto slová v súvislosti so zlými nájomníkmi vinice (Mk 12, Mt 21, Lk 20). List Efezanom (Ef 2) hovorí o Kristovi ako základe Cirkvi. A najmä apoštol Peter vo svojej reči pred veľradou (Sk 4) naplnený Duchom Svätým vzťahuje toto slovo na Krista a židovských predstaviteľov stotožňuje so staviteľmi, ktorí nespoznali dôležitosť „kameňa“.

V prvý deň týždňa, keď našli ženy odvalený kameň a Emauzským učeníkom sa zjavil tajomný cudzinec, v ktorom pri lámaní chleba spoznali Ježiša, sa v Jeruzaleme odohralo večerné stretnutie vzkrieseného Pána s učeníkmi. Evanjelista Lukáš nám nechal maličkú poznámku, že prítomní „tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili.“ (Lk 24,41) Možno nevedeli nájsť slová, ktorými by vyjadrili, čo prežívajú. Ak aj my hľadáme spôsob, ako vyjadriť veľkonočnú radosť, pomôžme si modlitbou (spevom) žalmu 118, ktorý nám ponúka liturgia Cirkvi.

© Jozef Kohut 30.3.2013

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.