32. nedeľa rok C – slovo k evanjeliu (Lk 20,27-38)

32_cezrok_C_nz (720x645)K Ježišovi prišli niektorí saduceji, ktorí popierajú zmŕtvychvstanie, a pýtali sa ho: „Učiteľ, Mojžiš nám napísal, že ak niekomu zomrie brat, ktorý mal ženu, ale bol bezdetný, jeho brat si ju má vziať za manželku a splodiť svojmu bratovi potomka. Bolo teda sedem bratov. Prvý sa oženil a zomrel bezdetný. Vzal si ju druhý, potom aj tretí a takisto všetci siedmi. Ale nezanechali deti a pomreli. Napokon zomrela aj žena. Nuž ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení? Veď ju mali siedmi za manželku.“ Ježiš im povedal: „Synovia tohoto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia. A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva ‚Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba‘. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“
(Lk 20,27-38)
Spor o vzkriesení, ktorý sa nachádza aj v Markovom a Matúšovom evanjeliu (Mk 12,18-27; Mt 22,23-33), je sporom dvoch  argumentov a dvoch skupín, ktoré stáli v Ježišovej dobe proti sebe vo veci zmŕtvychvstania. Prvá skupina – saduceji – patrili k k vtedajšej židovskej „aristokracii“ a mali veľký vplyv na prevádzku chrámu v Jeruzaleme, z ktorého čerpali zdroje na svoje živobytie. Uznávali len päť Mojžišových kníh a boli toho názoru, že Boh trestá i odmieňa len na tomto svete. Ľudovo povedané: kto je dobrý, má sa dobre a kto je hriešnik, ten je chudobný. Farizeji druhá skupina (do ktorej zaradili saduceji aj Ježiša) to popierali a poukazovali, že napriek svojej vernosti v zachovávaní Mojžišovho zákona človek sa nemusí mať na tomto svete dobre, a preto ho Boh určite odmení pri „vzkriesení spravodlivých“.
Práve do tohto bodu smeroval útok saducejov voči Ježišovi. Chceli ho znemožniť svojím argumentom, že „vzkriesenie spravodlivých“ by muselo byť veľmi nespravodlivé, lebo by nevedelo spravodlivo vyriešiť otázku tzv. levirátneho (švagrovského) manželstva, kedy sa brat mal postarať o potomstvo svojho brata. Takéto manželstvo bolo podľa Mojžišovho zákona prípustné za určitých podmienok (Dt 25,5). Zdá sa na prvý pohľad, že ich argument je nepriestrelný. Argumentujú Mojžišovým zákonom.
Pán Ježiš odpovedá tiež Mojžišovým zákonom, ale úplne ináč ako to čakali. Nerieši podrobnosti levirátneho manželstva, ale odkazuje na iné miesto v Mojžišovom zákone – samozrejme nie v piatej knihe, ale skoršie už na začiatku druhej knihy – na stať o kríku, kde sa Mojžišovi zjavuje živý Boh a predstavuje sa mu ako Boh jeho otcov – Abraháma, Izáka a Jakuba (Ex 3,6.15). Týmto Ježiš vyráža svojim oponentom zbraň z ruky. Mojžiša pretromfuje Mojžišom. Mojžiša, ktorý hovorí o zachovaní rodu prostredníctvom brata, resp. najbližšieho príbuzného, tromfne Mojžiš, ktorý hovorí, že živý Boh sa ujíma svojho ľudu a keď je on živý, musia byť živí aj jeho ctitelia  Abrahám, Izák a Jakub. Inými slovami, Boh je v Ježišovom argumente nový ženích (niečo na spôsob „brata“ zosnulého z príkladu farizejov), ktorý premáha smrť a dáva život. A keďže nie je len nejaký šlendrián, dáva pri vzkriesení kvalitatívne nový život, nad ktorým už smrť nemá moc. Boh nezomiera, a preto už človek nikdy nestratí život, lebo Boh si ľudí zasnúbil.
Najkrajšie pre nás na tomto texte evanjelia je to, že úplne geniálne je využitá sila námietky saducejov. Zhadzujú hodnotu resp. možnosť zmŕtvychvstania na príklade manželstva a Ježiš im práve cez manželstvo ukáže hodnotu i možnosť vzkriesenia a nového života. Vďaka tomu sa i my môžeme pozerať na manželstvo ako na veľkú sviatosť, ktorá nás pripravuje pre večný život.

© Štefan Novotný 9.11.2013

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *