V nedeľnom evanjeliu sa mi najviac vrylo do pamäti obzeranie sa za seba a postoj Ježiša k tomuto obzeraniu. „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“; „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“ Aká bola odpoveď? „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“ Obzeranie sa spať znamená v tomto zmysle odpútanie sa od zamerania sa na Božie kráľovstvo.
Pri čítaní tohto úryvku mi napadol, a možno aj vám, známy optický klam alebo skôr jav. Ide v ňom o to, že sa máte na určitý obraz pozerať určitú dobu a po zavretí očí ho vidíte aj naďalej. Ako by sa nám vpálil do sietnice. Čo je v podstate aj pravda, lebo zrakové bunky sú ešte podráždené a inervujú do mozgu daný obraz. Je to presne to isté, ako keď sa pozrieme do prudkého svetla. Istý čas vidíme ešte danú žiaru.
V čom sa mi toto podobá dnešnému evanjeliu? V tom, že my by sme sa mali niekedy k Bohu správať presne tak ako tieto zrakové bunky a naše oko. Mali by sme upriamiť svoj pohľad na Boha a nenechať sa vyrušovať inými svetskými rozptýleniami, lebo po odhliadnutí od Ježiša sa nám síce Jeho obraz bude chvíľu zjavovať, ale potom vyhasne a my potrebuje znovu zamerať svoju pozornosť na Neho, aby sme si znova daný obraz vybudovali, čo je niekedy pri pokušeniach ťažké. Prosme preto o silu vytrvať v zameranosti na Božie kráľovstvo, aby sa nám po poslednom zavretí našich očí zjavilo pred nami a aby sme už boli aj Jeho súčasťou.
Mgr. Peter Chomjak
13. nedeľa rok C – pohľad psychológa
