Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.
(Jn 20,19-31)
Dve scény zjavenia Ježiša učeníkom v dome za zatvorenými dverami nadväzujú na stretnutie Márie Magdalény so vzkrieseným Ježišom. Jej skúsenosť je vyjadrená vetou: „Videla som Pána“ (Jn 20,18). V tomto výroku, ktorý na konci prvej scény zjavenia Zmŕtvychvstalého učeníci svorne zopakujú, sa slovesu „vidieť“ pridáva nový, hlbší význam. Vidieť Ježiša ako Pána, znamená uveriť v neho. S touto skúsenosťou viery je spojená radosť. Mária Magdaléna vchádza do spoločenstva učeníkov s touto radostnou skúsenosťou viery ako lúč svetla do tmy. Učeníci sú poznačení strachom a ukrývajú sa v zamknutej miestnosti. Sú v situácii, ktorá sa veľmi podobá smútku Márie Magdalény pri hrobe, keď nerozumela zvesti anjelov a pomýlila si Ježiša so záhradníkom. Dá sa povedať, že večeradlo je v istom zmysle ako hrob zapečatený kameňom a preto je miestom temnoty, kde vládne strach. Do tohto rozpoloženia vstupuje večer v deň svojho zmŕtvychvstania Ježiš, ktorý prekonáva prekážku zatvorených dverí a zjavuje sa v tele nesúcom znaky ukrižovania. Evanjelista Ján neopisuje podrobne reakciu učeníkov, ani to, či sa ho dotkli, len stručne konštatuje, že sa „zaradovali keď videli Pána“. Bol to pre nich okamih uverenia nielen v Ježišovo zmŕtvychvstanie, ale aj v jeho oslávenie vyjadrené titulom „Pán“.
A Ježiš sa skutočne správa ako Pán. Koná ako Otec. Posiela svojich učeníkov tak ako Otec jeho poslal. Dáva im k tomu Ducha Svätého a posiela ich so sudcovskou mocou odpúšťať resp. zadržiavať hriechy. Táto moc je účasťou na Ježišovom poslaní krstiť Duchom Svätým a snímať hriechy sveta. Ježiš je na začiatku evanjelia označený Ján Krstiteľom ako ten, ktorý bude ponárať, očisťovať Duchom Svätým (Jn 1,33) a definovaný ako „Baránok, ktorý sníma hriechy sveta“ (Jn 1,28). Zaujímavé je, že toto vtedy na začiatku vzbudilo záujem budúcich učeníkov a postupne jeden po druhom si odovzdávali posolstvo o neznámom Učiteľovi, ktorý by mohol byť Mesiášom, až plní nadšenia ústami Filipa konštatujú: „Našli sme toho o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci“ (Jn 1,45). Tomuto všeobecnému nadšeniu protirečí Natanael a nekompromisne zruší Filipovo nadšenie. Na oplátku je pozvaný do spoločenstva osobne sa stretnúť s Ježišom a presvedčiť sa na vlastné oči: „Poď a uvidíš“ (Jn 1,46) a končí to Natanaelovým nadšeným vyznaním: „Rabbi ty si Boží Syn, ty si Kráľ Izraela!“ (1,49).
Apoštol Tomáš je v závere evanjelia v podobnej pozícii, nezdieľa nadšenie ostatných učeníkov, podobne ako oni predtým nezdieľali nadšenie Márie Magdalény. Je však pozvaný do spoločenstva aby presne na siedmy deň od Ježišovho zmŕtvychvstania sa mohol presvedčiť na vlastné oči resp. ruky. Stanovuje si spôsob a chce sa dotknúť Ježišových rán a boku, chce sa dotknúť jeho tela. Nakoniec mu stačí pohľad, hoci mu Ježiš ponúka možnosť dotyku, aby sa presvedčil. V prípade pochybností a skepticizmu Natanaela nasleduje nadšené vyznanie a po ňom Ježišove schladenie: „Uvidíš väčšie veci“ (Jn 1,50). Ježiš tak otvára Natanaelovi novú perspektívu. V prípade Tomáša Ježiš podobne prijíma, ale zároveň schladzuje nadšené Tomášovo vyznanie: „Pán môj a Boh môj!“. Pridáva blahoslavenstvo tých, ktorí v budúcnosti na základe svedectva apoštolov uveria v Ježišovo meno, bez toho, žeby videli vzkrieseného Ježiša a na základe toho budú mať „život v jeho mene“. Na tomto mieste evanjelista Ján vpúšťa na scénu čitateľa, aby zaujal postoj. Dvere do večeradla sú otvorené.
© Štefan Novotný, 11.4.2012
