Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“
(Lk 17,11-19)
Ježiš je na ceste do Jeruzalema a pri vstupe do jednej z dedín ho zďaleka víta skupina malomocných. Netreba si ich hneď predstavovať ako tých, ktorým odpadávajú časti tkaniva, ako to je v prípade malomocenstva dnes. Každopádne ale išlo o nepríjemnú kožnú chorobu, ktorá bola prenosná, a preto boli takí ľudia vyčlenení mimo komunitu a zdržiavali sa na opustených miestach. Hlasný krik desiatich malomocných svedčí o odstupe, ktorý si uvedomovali medzi nimi a Ježišovou skupinou a zároveň o veľkej túžbe po uzdravení, ktoré od prechádzajúceho učiteľa očakávali. Nebolo bežné žiadať niektorého z učiteľov Zákona takéto služby, ale zvesť o Ježišovej moci ho už predbehla, a preto je takto vítaný.
Na rozdiel od uzdravenia jedného malomocného pri Kafarnaume (Lk 5,12-14) sa teraz Ježiš skupiny nedotýka svojou rukou, ale svojím slovom. Viera, o ktorej evanjelista Lukáš píše v predchádzajúcom podobenstve o moruši, sa tu prejavuje vo svojich zázračných účinkoch. Desať kričiacich malomocných uverí Ježišovmu slovu a vydajú sa do dediny vyhľadať mužov z kňazského rodu, ktorí boli kompetentní skúmať a rozhodovať o čistých a nečistých osobách i veciach. A ešte skôr než by tam došli spozorovali, že boli očistení a uzdravení.
V tomto bode sa príbeh láme a dostáva nový rozmer. Jeden zo skupiny – Samaritán – sa zastavuje a vracia späť k Ježišovi. Nejde k mužom z kňazského rodu, ale ťahá ho to späť ku zdroju jeho uzdravenia. Nepotrebuje sa ukázať čistým pred židovskou autoritou, keďže je Samaritán a pravdepodobne len spoločná bieda ho spojila so skupinou ostatných malomocných. Po uzdravení sa vráti aj tak k svojim. Ale potrebuje osláviť Boha, pri nohách zázračného učiteľa, pred ktorým padá na zem a klania sa mu. Ježiš túto situáciu využíva na poučenie svojich – cudzinec bol vďačnejší ako vlastní. Deviati uzdravení, aj keď spozorovali vyliečenie, sa nezastavili a nevrátili sa byť vďační Ježišovi a osláviť Boha. Tu kdesi leží aj posolstvo pre moderného čitateľa. Boh je oslávený vďačnosťou človeka, ktorú najlepšie vie prijať skrze svojho milovaného Syna – Ježiša. Nie náhodou má slovo vzdávať vďaky v gréčtine (eucharistein) rovnaký koreň s jadrom kresťanskej bohoslužby – Eucharistiou.
© Štefan Novotný 11.10.2013
28. nedeľa rok C – slovo k evanjeliu (Lk 17,11-19)
