9. nedeľa rok C – slovo k evanjeliu (Lk 7,1-10)

OLYMPUS DIGITAL CAMERAKeď Ježiš skončil všetky svoje slová ľudu, ktorý ho počúval, vošiel do Kafarnauma. Tam mal istý stotník sluhu, ktorého si veľmi cenil, a ten bol na smrť chorý. Keď sa stotník dopočul o Ježišovi, poslal k nemu židovských starších s prosbou, aby prišiel a sluhu mu zachránil. Oni prišli k Ježišovi a naliehavo ho prosili: „Zaslúži si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ; aj synagógu nám postavil.“ Ježiš teda išiel s nimi. A keď už nebol ďaleko od domu, stotník poslal k nemu priateľov s odkazom: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Preto som sa ani nepokladal za hodného ísť k tebe. Ale povedz slovo a môj sluha ozdravie! Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: ‚Choď!‘ ide; inému: ‚Poď sem!‘ tak príde; a svojmu sluhovi: ‚Urob toto!‘ on to urobí.“ Keď to Ježiš počul, zadivil sa mu, obrátil sa a zástupom, čo ho sprevádzali, povedal: „Hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!“ A keď sa poslovia vrátili domov, sluhu našli zdravého.
(Lk 7, 1-10)
Na príbehu uzdravenia stotníkovho sluhu v Kafarnaume je pozoruhodná viera pohanského stotníka, ktorú Ježiš nezabudne pochváliť a povýšiť nad vieru Izraela – vyvoleného ľudu. Evanjelista Lukáš vykresľuje obraz stotníka ako zodpovedného človeka, ktorému leží na srdci život jeho sluhu. Okrem toho mu neboli ľahostajné ani snahy kafarnaumskej židovskej obce, ktorá ho prosila o finančnú podporu na stavbu ich synagógy. A z príhovoru židovských starších možno vytušiť, že mu nebol ľahostajný ani vyvolený národ, keďže hovoria: „Miluje náš národ.“. Máme teda pred sebou dobrého človeka v zodpovednej funkcii, čo iste nebola samozrejmosť v Ježišovej dobe a nie je ani v súčasnosti.
Moc stotníka – ekonomická i vojenská – je však bezmocná voči chorobe a smrti. Stotník vie, že na to nemá ani peniaze ani vojakov. Preto, keď sa dopočuje o Ježišovej moci, ktorá uzdravuje a kriesi z mŕtvych, neváha ani chvíľu a robí všetky potrebné kroky, aby pomohol svojmu sluhovi. Prosí židovských starších, aby Ježiša poprosili v jeho mene o uzdravenie sluhu. Pozoruhodné je, že argumentácia židovských starších sa opiera o vykreslenie toho, prečo si stotník zaslúži, aby mu bolo vyhovené: ekonomicky a politicky podporil a podporuje komunitu. Ide v podstate o klientelizmus. Tento je náš kamarát, on nám vybavil toto a my mu zase zariadime to. Ježiš na to nič nehovorí, pretože potrebuje sa presvedčiť o podmienke, ktorá sprevádzala všetky jeho uzdravenia a ňou bola prítomnosť viery u žiadateľov.
Na ceste za stotníkovou vierou mu táto viera vyjde v ústrety v podobe druhej delegácie, ktorú stotník pošle oproti Ježišovi – stotníkovi priatelia. Oni už nie sú Židia, ale dobrodinci, ktorí boli stotníkovi nejako zaviazaní vďačnosťou. Po nich koriguje posolstvo prvej delegácie židovských starších. Stotník nechcel obťažovať Ježiša a brať mu čas. Nepotreboval vidieť Ježišove dotyky, zažiť senzáciu. On veril a preto vedel, že ak má Ježiš moc uzdravovať, stačí jeho slovo a vec bude vyriešená. Delegácia židovských starších nezdieľala túto stotníkovu vieru a preto musel poslať druhú skupinu s ospravedlnením. Židovskí starší presviedčajú Ježiša, že stotník si to zaslúži z ekonomických dôvodov a tak vlastne robia z Ježiša sluhu, manipulujú ho. Stotník ho cez druhú delegáciu presviedča, že nie je hoden Ježišovej prítomnosti, že si to nezaslúži, ale stačí mu jeho slovo, aby sa dalo všetko do poriadku. Týmto postojom nemanipuluje ani nevydiera Ježiša, nerobí ho sluhom, ale stavia ho do pozície Pána, ktorý má moc. To je okamih, kedy sa Ježiš stretáva so stotníkovou vierou. Ona žiarivo vyniká na pozadí nízkej motivácie židovských starších. A preto ho Ježiš chváli a vraví: „Takú vieru som nenašiel nikde v Izraeli.“. Zaujímavé je to, že táto pochvala bola nielen ocenením stotníkovej viery, ale aj uzdravujúcim slovom pre stotníkovho sluhu.
© Štefan Novotný 29.5.2013

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.